„Krásny život
tučniakov
mal byť pôvodne len poviedka, ale v určitom bode si príbeh začal žiť
vlastným život. A tak vznikla novela,“ tvrdí autorka
Ivana Alexi, ktorej kniha vyšla vo vydavateľstve Ikar.
Rozpráva o tom, že každý z nás potrebuje v živote príbeh. Ten
svoj, nefalšovaný, ktorý ho bude robiť šťastným. Ako píše neznámy
v e-maily Miriam: „Nestavaj pred
seba celý život, to je priveľké sústo. Zameraj sa na tie veci, ktoré máš na
dosah. Ber deň za dňom, týždeň za týždňom, to sú méty, o ktoré sa teraz snaž. A
život príde, pridá sa k tebe, ani si nevšimneš kedy.“
Čas vraj všetko vyrieši… alebo zamotá?
Miriam má dvadsaťšesť rokov a užíva si život mladej zamestnanej ženy bez záväzkov. Vrúcne, ozajstne miluje iba svoju rebelku babi a čudného psa, ktorý sa k nej pridal na ulici. Jediným jej nepriateľom je čas, ktorý jej pripomína, čo všetko už nedobehne a nevráti.
Miriam sa rozhodne pre zmenu, lenže práve vtedy utrpí bolestnú porážku – zomiera jej opora babi. Jediná osoba, na ktorú sa vždy tešila a s ktorou chcela prežiť Vianoce, je zrazu preč. „Bez nej má týždeň iba šesť dní,“ uvedomí si Miriam.
Útechu nachádza v mailovej schránke, na bezpečnej pôde rozhovorov s náhodným neznámym. Ich čoraz osobnejší vzťah skomplikujú tučniaky, obézni domáci miláčikovia a jeden príbeh dvoch autorov, ktorý nemal mať nič spoločné s realitou…
Ak teda máte chuť na totálnu oddychovku, pri ktorej sa
zasmejete, vyskúšajte túto novinku.
Krásny život
tučniakov je príbeh, v ktorom sú ukryté ďalšie dva príbehy. Je
svieži, vtipný, trefný, často sarkastický s dobrým štýlom písania, ktorý
vás baví čítať. Taký mierny mix Bridget Jonesovej a Maxina E.Matkina.
Autorka dobre premiešala jednotlivé príbehy, pospájala, aby zapadli do seba ako
puzzle.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková.
A prečo je sú názve tučniaky? Nie, nie je to
o týchto milých zvieratkách. Ale ako tvrdí Miriam, všetci sa bavia na tom
ako ťažkopádne a pomaly, až komicky sa pohybujú na súši. Ale keby videli, s
akou ľahkosťou a rýchlosťou sa preháňajú ľadovým oceánom…
„Nie je to irónia? Vtáky, ktoré nevedia
lietať, zato pod vodou sú ako doma. Príroda sa s nimi poriadne vybláznila. Sú
to fascinujúce tvory.“
Ivana
Alexi patrí k ženám, ktoré stíhajú všetko. Pracuje v
administratíve a popri zamestnaní študuje právo na Univerzite Mateja Bela v
Banskej Bystrici. Píše poviedky, ktoré
uverejňuje na internetovom portáli Slavonica. Novela Krásny život tučniakov
osloví najmä ženy, ktoré sa vyhýbajú povrchným vzťahom.
Jej najlepším relaxom sú dlhé prechádzky so psom Belom, krížencom bígla. Belova
svojská povaha poslúžila ako predloha pri tvorbe charakteru „líškopsa“
Oskara. Večery trávi Ivana Alexi v spoločnosti dobrej knihy. Uprednostňuje
najmä romány s kriminálnou zápletkou alebo odborné knihy z oblasti psychológie.
Začítajte sa do novinky Krásny život tučniakov:
V živote každého človeka vraj aspoň raz nastane
okamih, keď sa musí zásadne rozhodnúť. Vždy som si predstavovala tak, že
dotyčnému náhle nad hlavou blikne žiarovka a naplní ho pocit nekonečného
poznania. Alebo naopak, najradikálnejšie rozhodnutia sa zrodia z frustrácie a
znechutenia. Jedného rána rozlepíte oči a príde to. Agónia sa transformuje do
pocitu absolútnej nenávisti bez adresáta. Nutne potrebujete niekomu vynadať,
ibaže komu? A tak kričíte, spomeniete si na nadávky, ktoré poznáte v rozličných
spojeniach a tvaroch, vymyslíte zopár nových a hodíte vázu s vyschnutými kvetmi
o stenu. Urobí vám to dobre, a tak pokračujete so všetkým, čo vám príde pod
ruku. Potom si spokojne pohmkávajúc pripravíte raňajky a kávu a svet je opäť
krásne miesto pre život. Dnešok k tým dňom očividne nepatril…
Druhá várka naliehavých pocitov
určených na okamžitý prejav sa dostavila
navečer. Tentoraz som mala šťastie na menej bičujúce. Teda, aspoň som sa
nesnažila zdevastovať byt. Ležím teda na podlahe svojej garsonky a tupo hľadím
na popraskanú štruktúru plafóna. Nie, necvičím jogu a ani sa nepokúšam o iné
relaxačné cvičenie. Premýšľam. Vraj je čas na zmenu. Čas niekam sa pohnúť. Čas
niekoho si nájsť. Stále počúvam, na čo všetko je čas. Mám plné zuby času. Čo do
mňa všetci vŕtajú? Môj život je úplne v poriadku. Mám prácu, byt, gauč, posteľ,
televízor a do dnešného rána som mala aj krásnu vázu. A tiež mám tú najlepšiu
podlahu na svete – dá sa na nej premýšľať.
No dobre, tou prácou by som sa asi
veľmi utešovať nemala. A byt vlastne nie je celkom môj. Zato nábytok hej!
Dvojmiestny gauč a posteľ pre jedného. Do chrbta sa mi zapichol úlomok skla
zaseknutý medzi dvoma parketami. Doriti! Asi je fakt čas na zmenu. Nechám
zatiaľ zmenu zmenou, keďže sa mi už do mysle neodbytne zakráda iná myšlienka.
Spomenula som si na rannú cestu vlakom do práce, keď som pri vystupovaní
zachytila vetu z rozhovoru nejakej dvojice. Jej totálna absurdita ma tak
ohúrila, až ma prinútila zapamätať si ju – Tučniaky nemávajú depresie. Prečo
práve tučniaky? Prečo sa o niečom tak od veci niekto baví cestou do roboty? A
ako na to vôbec prišli? Zavrela som oči a vybuchla som do smiechu. Nevedela som
sa zastaviť. Dospela som do fázy, keď som len sťažka lapala dych. Oskar na mňa
hádzal znepokojené pohľady, až napokon nevydržal, zoskočil z gauča a veľmi
opatrne mi oblízal tvár. Dvakrát. Zrejme nechápal, čo sa robí, no pripadalo mu
vhodné utešiť ma.
A tak sa váľam v piatok večer v
garsónke, mám more času, od smiechu mi tečú slzy a necítim si brušné svaly.
Posadím sa a pobavene pokrútim hlavou. Jasné, že tučniaky nemajú depresie, ony
predsa nepoznajú čas!