Už to vidím, ako si hovoríte: „No moja, si taká úžasná žena!“ Alebo: „Geniálne som to vymyslela, som jednoducho úžasná!“ Prekvapilo by ma, keby mnohé ženy vedeli úprimne povedať: „Áno, vždy samu seba pochválim, keď sa mi niečo podari“. Vážne – robí to vôbec niektorá z vás?
Moja skúsenosť je taká, že my ženy sa vieme najmä veľmi kvalitne pokarhať. Úprimne si hovoríme, aké sme blbé, lebo…, aké sme sprosté, lebo…., ako sme len mohli urobiť toto…a tak ďalej, a tak ďalej… Kritizovať sa, to áno, to je prirodzené. A dokonca máme dojem, že keď samé seba kritizujeme, tak sme vlastne k sebe úprimné. Máme dojem, že takto sa vychovávame. Samé seba…
Napadlo vás niekedy, že je to iba jedna strana mince? Je to možno iba 50%? A čo tá lepšia polovička? Nemali by sme byť k sebe úprimné aj v tom, že sme skvelé?
Niektoré z nás sa niekedy vedia pochváliť. Vyzerá to asi takto:
Chvíľočka vnútorného ticha a nasleduje náš vnútorný kritizér:
(Ak sama seba žena pochváli, že má krásnu tvár a naozaj pekný zadok, tak okamžite sama sebe vytmaví, že má hrozne škrekľavý hlas a hrubý krk)
No vidíte sa v tom? Akonáhle sa nám zablysne v mysli myšlienka, že sme aj krásne, alebo nadané, alebo úžasné mamy, okamžite sa zapne náš alarm a my brzdíme, hamujeme a hneď to musíme vykompenzovať tým, ako vlastne o nič úžasné nejde. Iba niekde v kútiku si nechávame takú maličkú nádej, že možno. Predsa len sme trošičku krásne, alebo múdre…
Viem, neznášate arogantných a sebavedomých ľudí. Ani ja sa s aroganciou nemusíme, a ak na ňu narazím, radšej sa tvárim, že ju nevidím.
Arogancia ale nie je to isté ako sebaláska, alebo vedomie vlastnej hodnoty. Ak ste si vedomé svojej hodnoty, tak nie ste arogantné – len viete, že ste hodnotný človek a to predsa nemusíme už nikomu dokazovať.
Preto som sama sebe dovolila – a bol to boj s mojím sebakritickým ja, túžiacim po nedosiahnuteľnej dokonalosti, pochváliť niekedy samu seba, keď moja hlava, telo a celé moje JA niečo urobí správne. Nikto iný ma nepochváli a nemôžem nikoho iného ani nútiť otázkami, aby ma (prosím, prosím, prosím – srdce plače) pochválil.
Niekedy sa aspoň na chvíľku ponorím do niekoľkominútovej radosti zo seba samej, aká som šikovná a milá a úžasná žena. Iba sama pre seba, nie pre svet. Niekedy chválim moje telo, že ma poslúcha, že nie je choré. Viem sama seba pochváliť aj za to, že zvládam niekoľko hodín vkuse šoférovať a čo na tom, že sú aj lepší? V tej maličkej mojej – iba mojej minútke je mi jedno kto na svete je lepší, alebo šikovnejší ako ja. V tom malom okamihu som ja v mojom svete najlepšia.
Rada chválim ľudí. Rada oceňujem aj maličkosti. Každý je predsa niečím výnimočný, nie? Ešte ste si to nevšimli?
Zaslúžime si byť na seba milé. Viem to. Čím viac žien poznávam, tým viac som o tom presvedčená. Nepoznám obyčajné ženy. Ak budete mať chuť niekomu povedať, že ste úžasná a hrdá na seba, že sa Vám niečo podarilo a je vám hlúpe to povedať niekomu blízkemu (čo by si o vás pomyslel) zavolajte mne. Ja úprimne verím, že každá ste úžasná žena.
