Pamätáte si chvíľu, keď vám istá pesnička tak zarezonovala, že ste sa jej nevedeli zbaviť? Aj ja. Numb. Prvá skladba, ktorú som zaregistrovala od (mne viac-menej neznámej) skupiny Linkin park. Časy základnej školy.
Ako správna tínedžerka som bola „odchovaná“ na Blue a Eminemovi (celkom zaujímavá kombinácia, haha), sem-tam nejaká Avril Lavigne a Blink 182. A potom to prišlo… Našla som si playlist Meteory, keďže tá vyššie spomenutá skladba ma oslovila silným refrénom (ktorému som, pravdaže, nerozumela) a aj klipom. Dodnes toto CD považujem za asi najlepšie, aké kedy vyšlo.
Kto ma pozná viac, vie aj o mojej nie až tak latentnej posadnutosti frontmanom kapely, Chesterom Benningtonom. Pamätám si, že na Music boxe (dnes už neexistujúci kanál) celkom rotovali songy In the end, From the inside, Crawling, Numb a Faint, takže som mala postarané aj o vizuálny zážitok… Ten sa umocnil, myslím, že aj o takých 127 %, keď som mala možnosť byť na ich koncerte vo Viedni 14. 11. 2014. Hoci z väčšej vzdialenosti od stage-u, ale BOLA SOM TAM.
Fascinovaná, ako dve hodiny Chaz dáva svoj povestný scream a „jeho“ chalani dotvárajú celú atmosféru muzikou, Mike rapom a komentármi medzi skladbami. Nemala som pocit, že Chester Bennington nevládze. Naopak, dával do toho všetko (hoci je takýto spev o to náročnejší, keďže na playback nespieva).
Že je to fajn chlapík, ma utvrdil nielen jeho úsmev a štýl obliekania. Učaroval mi tým, ako sa vyjadroval o skupine, o manželke, aj tej bývalej, že vlastnými rukami (aj hlasom) pomáhal pozostalým po záplavách na Haiti, že sa vyhrabal z prakticky samého dna húževnatosťou a pracovaním na sebe.
Keď máte talent, ale nepracujete na ňom, je vám nanič… A on vďaka kombinácii týchto faktorov dokáže ľudí povzbudiť, nakopnúť, vybúriť sa, poplakať, motivovať k zmene niečoho zlého vo svojom živote… Len tým, že spolu ako kapela „niečo“ poskladajú a Chester to interpretuje. Podľa mňa je to skvelé.
Takže, on pre mňa nie je len „sexsymbol“, ale aj vzor. Argument, že „do toho mikrofónu len vreští“, skrátka neobstojí. Takisto aj slová ako „drogista pomaľovaný, ako sa ti henten môže páčiť“… Tým mojím vzorom je už nejaký ten utorok a stále bude top, na tom nikto nič nezmení.
Ani v zlom sne by mi nenapadlo, že 20. 7. 2017 sa stane niečo strašné…
Nikdy, naozaj nikdy nezabudnem. Na množstvo hitov. Na množstvo minút, ktoré som strávila počúvaním ich piesní, nielen tých, ktoré sa aj naozaj hitmi stali. Na neho. Na človeka, ktorý dokázal pomôcť „len“ prostredníctvom hudby a jemu nedokázal pomôcť nikto…
Ako som písala vyššie, že obdivujem jeho vytrvalosť v boji s drogami, nejako som si nepripúšťala možnosť, že by do toho opäť spadol. Vlastne nevieme, či „v tom“ opäť lietal alebo ho k tomu fatálnemu činu dohnali psychické problémy súvisiace s tragickou smrťou jeho najbližšieho priateľa. Veľa som čítala a všade, kam pozriem sú naslovovzatí psychológovia a psychiatri… Všetko sú to ale v podstate len dohady a konšpiračné teórie, celú pravdu pravdepodobne vedel len on. Život mu to však nevráti…
Dvomi vecami som si ale istá: V duši už má pokoj a žiadne trápenie. A mne doprial zážitok, na ktorý budem spomínať, dovolím si tvrdiť, celý život.
Ďakujem za možnosť, že som mala tú česť ho „poznať“. Ďakujem vlastne svojim rodičom, pretože boli to oni, kto mi zaplatil vstupenku na ich koncert.
Niekde som videla krásny text, ktorý do bodky vystihuje moje pocity: „Keď si smutný, len si spomeň na to, že svet je starý tak 4543 miliárd rokov a nejako zariadil, že si žil v tom istom čase ako Chester Bennington.“
Chýbaš nám.
Odpočívaj v pokoji.
Tvoj naveky verný LP soldier.
