Sandra Brownová patrí medzi najobľúbenejšie svetové autorky romantických trilerov. V knihe Krvavé spomienky sa jej podarilo majstrovsky spojiť napätie a romantiku do dynamického, strhujúceho príbehu o cene hrdinstva a pomste, ktorá nepozná zľutovanie.
Ambiciózna televízna reportérka Kerra Baileyová je presvedčená, že jej hviezdnu kariéru najlepšie odštartuje exkluzívny rozhovor s legendárnym majorom Franklinom Trapperom, ktorý sa pred štvrťstoročím preslávil hrdinským činom pri bombovom útoku v Dallase. Ibaže major sa pred časom stiahol do ústrania a úplne prestal komunikovať s médiami.
Kerra má navyše jeden podstatný dôvod, prečo chce robiť interview práve s ním…
Pre rozhovor s národným hrdinom je odhodlaná urobiť všetko. Preto požiada o pomoc jeho syna, súkromného detektíva a bývalého agenta federálneho úradu pre výbušniny.
John Trapper skúmal prípad dallaského bombového útoku, no očividne tým niekomu stúpil na otlak. Dostal sa tak ďaleko, že to bolo až nebezpečné? A prečo sa rozhádal so svojím otcom, takže už roky doslova neprehovorili? Je za tým niečo viac?!
Mladému Trapperovi sa nepáči, že Kerra sa
zahráva s ohňom a vystavuje seba aj jeho rodinu nebezpečenstvu. Mladá
reportérka sa však nedá odradiť a tvrdohlavo ide za svojím.
Napokon sa jej podarí dostať k majorovi a prezradí mu vec, kvôli
ktorej bez problémov súhlasí s exkluzívnym rozhovorom.
Kerra však netuší, že tým prebudila spiacu hrozbu, ktorá môže mať pre všetkých
fatálne následky. Hneď po rozhovore totiž vpadnú do domu vrahovia a padnú
smrteľné výstrely…
Krvavé spomienky je skvele vyskladaný príbeh, v ktorom sa Sandra Brownová zahráva s čitateľmi. Odkryje kúsok tajomstva, ale nechá vás tápať, prejde na ďalšiu scénu. Vy si nervózne obhrýzate nechty a snažíte sa rýchlo obracať stránky, aby ste sa dozvedeli viac.
Sandra Brownová napísala vyše 70 bestsellerov, predala viac ako 80 miliónov kníh a preložili ju do 34 jazykov. Už v detstve si radšej čítala knihy, ako by sa hrala s bábikami. Pracovala v televízii, hlásila počasie, živila sa ako modelka, herečka, manažérka a tiež ako reportérka – to všetko neskôr využila aj vo viacerých svojich knihách.
Svoj prvý román vydala pod pseudonymom Rachel Ryan, ktorý bol zložením krstných mien jej detí. Odvtedy píše neustále, takmer 40 rokov a skoro všetky jej knihy sa dostanú do rebríčka TOP bestsellerov New York Times.
Začítajte sa do novinky Krvavé spomienky:
„Mysleli ste si, že zomriete?“
Major nespokojne stisol pery. „Táto otázka nebola na zozname, ktorý som
schválil.“
„Preto som vám ju položila, až keď vypli kamery. Teraz sme tu iba my dvaja.
Pýtam sa vás to mimo záznamu. Báli ste sa o svoj život? Napadlo vám, že možno
zomriete?“
„Na to nebol čas.“
Kerra Baileyová naklonila hlavu a pochybovačne si ho premerala. „To znie ako
nacvičená odpoveď.“
Sedemdesiatnik sa na ňu usmial tým úsmevom, ktorým si získal srdcia celého
národa. „Veď aj je.“
„Tak dobre. Budem rešpektovať, že na to nechcete odpovedať.“
Mohla to taktne preskočiť, pretože už mala, po čo prišla: prvý rozhovor akéhokoľvek
druhu, ktorý Major za vyše troch rokov poskytol. Za tých pár dní, ktoré
predchádzali živému vysielaniu z jeho domu, sa s ním veľmi dobre spoznala. Mali
spolu niekoľko úprimných rozhovorov, pričom často zastávali rozdielne názory.
Kerra pozrela na jeleniu hlavu nad kozubovou rímsou.
„Stále nerozumiem tomu, prečo ľudia vypchávajú zvieratá.“
„Divina je výborné mäso. Navyše je ekologicky nevyhnutné, aby sa veľkosť stáda
držala pod kontrolou.“
„Z vedeckého hľadiska je to rozumný argument. No z osobného a ľudského pohľadu
nechápem, ako môže niekto pri pohľade na také krásne zviera chladnokrvne stlačiť
spúšť.“
„Tento večný spor nikto z nás nevyhrá,“ vyhlásil a ona mu rovnako tvrdohlavo
odvetila: „A nikto z nás si nepripustí porážku.“
Vybuchol do smiechu, ktorý prešiel do suchého kašľa. „Máte pravdu.“ Uprel zrak
na vysokú vitrínu so zbraňami, ktorá stála v kúte priestrannej miestnosti,
namáhavo vstal a vybral sa k nej.
Otvoril ju a vybral jednu z pušiek. „Tamtoho jeleňa som skolil presne touto.
Bol to posledný vianočný darček od mojej manželky.“ Prešiel rukou po kovovej
hlavni. „Od Debrinej smrti som ju nepoužil.“
Kerru dojal ten vzácny pohľad na nežnú stránku bývalého vojaka. „Kiež by sa
mohla toho rozhovoru zúčastniť aj ona.“
„Áno. Chýba mi každý jeden deň.“
„Aké to pre ňu bolo, byť vydatá za amerického hrdinu?“
„Bola z toho skutočne nadšená,“ odvetil s úškrnom a oprel pušku do kúta
medzi vitrínu a stenu. „Aj preto ma každý druhý deň sekírovala, že nechávam
špinavé ponožky na zemi a nedávam ich do koša na bielizeň.“
Kerra sa rozosmiala, ale vzápätí si spomenula na Majorovho syna, ktorý sa ani
nesnažil skrývať svoju averziu voči otcovej sláve. Cítila povinnosť pozvať ho,
aby sa zúčastnil programu a ukázal sa po otcovom boku možno aspoň v poslednom
vstupe. On ju však veľmi explicitným jazykom, ktorý nedával žiadny priestor na
nedorozumenia, odmietol. Chvalabohu.
Major prešiel okolo zabudovaného baru. „Z toľkého tárania som aj vysmädol.
Tuším by mi padol vhod nejaký drink. Čo
si dáte?“
„Ja nič, ďakujem.“ Vstala a zdvihla kabelku, ktorú si nechala na zemi vedľa
stoličky. „Hneď ako sa štáb vráti, musíme vyraziť.“
Major pre ňu a jej päťčlennú produkciu objednal z miestnej reštaurácie
vyprážané kurča. Priniesli mu ho domov, a keď sa všetci najedli, pustili sa do
balenia filmárskeho vybavenia, čo im trvalo asi hodinu.
Keď skončili, Kerra ich poprosila, aby išli ešte natankovať dodávku na
dvojhodinovú cestu späť do Dallasu. Chcela byť s Majorom aspoň pár minút
osamote, aby mu mohla poriadne poďakovať.
„Major, musím vám povedať…“ začala.
Obrátil sa k nej a prerušil ju: „Už ste to povedali, Kerra. Niekoľkokrát.
Nemusíte to opakovať.“
„Možnože to nepotrebujete znova počuť, ale ja to potrebujem povedať.“ Hlas mala
odrazu chrapľavý, plný emócií.
„Prijmite, prosím, moje najúprimnejšie poďakovanie za… nuž, za všetko. Ani
nedokážem vyjadriť, ako veľmi som vám vďačná.“
„Nemáte za čo,“ odvetil jej rovnako vážnym tónom. Usmiala sa naňho a krátko sa
nadýchla. „Môžem vám občas zavolať? Navštíviť vás, keď budem zase niekde
nablízku?“
„Budem veľmi rád.“
Dlho na seba mlčky hľadeli, pretože žiadne slová by v tom okamihu
nedokázali vyjadriť hĺbku ich pocitov. Po chvíli Major prerušil sentimentálnu
atmosféru a pošúchal si dlane.
„Určite si nedáte panáka?“
„Nie, ale pred odchodom by som ešte navštívila toaletu.“
Kabát nechala na stoličke, no tašku si prevesila cez plece.
„Viete, kde ju nájdete.“
Bolo to už štvrtýkrát, čo bola uňho doma, takže to tam dobre poznala. Obývaná
časť vyzerala ako miniatúrne múzeum Texasu. Na drevených podlahách boli
natiahnuté hovädzie kože a na masívnom nábytku stáli bronzové sošky kovbojov v
akcii.
Vybrala sa po jednej z chodieb, ktoré vychádzali z hlavnej miestnosti, a
zabočila do prvých dverí naľavo, za ktorými bola dámska toaleta. To bolo možno
až príliš elegantné pomenovanie pre miestnosť, v ktorej mal dávkovač mydla tvar
býčej hlavy.
Keď si utierala ruky, pozrela do zrkadla a pripomenula si, že by mala konečne
zavolať svojej kaderníčke. Možno by pomohlo, keby jej vlasy okolo tváre trochu
zosvetlila. Vtom ktosi zamykal kľučkou a vytrhol ju zo zamyslenia. „Major? Štáb
sa už vrátil? Hneď som tam.“
Nikto neodpovedal, hoci vedela, že na druhej strane dverí niekto je.
Vrátila uterák na vešiak vedľa umývadla a načiahla sa po kabelku, keď vtom
začula výstrel. V mysli si okamžite vybavila, ako Major vybral jednu pušku z
vitríny, ale nevrátil ju tam. Ak to robil práve teraz a ona náhodou
vystrelila… Božemôj!
Priskočila k dverám a položila ruku na kľučku, no keď začula hlas, ktorý
rozhodne nepatril jemu, rýchlo ju stiahla.
„Tak čo poviete, aké je to byť mŕtvy?“
