Niekedy mám pocit, že mužské pokolenie sa celkom vyčerpalo povinným skladaním komplimentov dámam v 18. a 19. storočí. Ako keby vymizla všetka šťava a slovná zásoba zo života spoločnosti.
Alebo sa jednoducho stalo to, že máme my ženy toľko sebadôvery, že komplimenty nejako neprijímame, alebo vysielame signály, že ich nepotrebujeme? Čo sa stalo s utešenými vetami: „Madam, vaša krása ma celkom uchvátila.“, alebo: „Dovoľte mi prosím, aby som zložil kompliment vašej nežnej kráse“?
No samozrejme, dnes to celé vyznieva ohromne staro a naviac aj komicky. Ale vážne chlapi, myslíte si, že: „Aááále, jasne že v tom môžeš ísť na ulicu“, „Celkom ti to ide“, alebo: „Ha, dneska si kočka“, nás zloží do kolien? Alebo ešte horšie: „Ale veď pre mňa si sexy, len prestaň jesť tie sladkosti.“, alebo aj: „Vidíš, dnes nevyzeráš ako mŕtvola, ako si vyzerala včera“. A to si nevymýšľam, aj takéto komplimenty ste dnes schopní vymyslieť!
OK. Pochopili sme, že v tejto rýchlej dobe je nutné vykoktať aspoň rýchlo: „Si cool“, alebo: „Vyzeráš OK“ a vzletné slovné spojenia jednoducho nie sú IN. No a čo, že sme samostatné a plné sebavedomia, ktoré nám už vy chlapi nemusíte dodávať. Čo je na tom, že niektoré z nás tak neočakávaný kompliment od vás celkom odrovná a nevieme reagovať tak, ako by ste očakávali? No a čo je na tom, že nepoviete čistú pravdu, keď sa pýtame: „Miláčik pristane mi to?“.
Áno, pravdovravnosť chlapov je neskutočná. Krásne na tom je to, že považujú za povinnosť povedať nám, že nám niečo nepristane. Alebo že vyzeráme biedne. Akoby napriek tomu, že sme práve dovarili obed a nevyšli z kaderníctva, nemohli povedať, ako sú radi, že sa o nich takto pekne staráme.
Kompliment je o tom, že si muž všimne detail, ktorý sme my samé ešte neodhalili – hebkú pokožku vzadu na krku, jemné zápästie, alebo krásne vlasy. Je to o úcte k práci, ktorú robíme pre naše spolužitie – že im večer odostelieme posteľ, alebo pripravíme niečo na zub.
Vyjadrenie, že ide o prejav úcty, je asi to najsprávnejšie. Pretože ak už vymizli komplimenty, zostala ešte nejaká úcta?
Samozrejme, zasa píšem nejaké stanovisko, nie je to tvrdenie, pretože páni, aj medzi vami sa nachádzajú takí, ktorí ešte stále požívajú tú čarovnú starosvetskú slušnosť a s úsmevom otvoria žene dvere, alebo ponúknu pomoc s taškou pred nákupným centrom. Aj to je kompliment. Páni, vám všetka česť a sláva. Ste osamotení, ale oceňovaní. Vďaka vám ešte máme pocit, že sme nežné pohlavie a nie iba „manželky“.
Ak nemáte problém pochváliť nás, za čokoľvek malé namiesto toho, aby ste nás kritizovali (že vraj konštruktívna kritika), vedzte, že naše spolužitie je čarovnejšie a ak máte pocit, že by ste nám chceli pomôcť rásť, tak komplimenty a úcta je práve ten najjednoduchší postoj. A vyhlásenia, že nás ženy nechválite preto, aby sme si na to nezvykli. Smejem sa. Nuž, na to čoho máme chronický nedostatok si zvyknúť – keď sa nám to už dostáva, asi nie je problém, čo poviete?
