Spisovateľka Lucia Sasková: Ako vznikol jej pseudonym a o čom je kniha Rozpoltená?

Momentálne na pultoch kníhkupectiev dostať kúpiť knihu Rozpoltená.

Keď Lucia Sasková napísala prvý román, váhala či ho vôbec poslať do vydavateľstva. Ako sama hovorí, nebola si istá, či sa im bude páčiť a nazvala ho len takými „čarbanicami“. No urobila dobre, pretože ho nielenže vydali, ale dokonca zaň získala tretie miesto Knižného debutu 2012 v čitateľskej ankete Knižnej revue. Potom prišla trilógia Zlatokopka, ktorá sa stala veľkým hitom a dnes v rámci Knižného kompasu prichádza s najnovším románom Rozpoltená.

Kedy ste prvýkrát nadviazali vzťah k písaniu? Bolo to ešte počas základnej alebo strednej školy? Obľubovali ste slohovanie?

Ja som písala vlastne odjakživa odkedy si pamätám, alebo teda odkedy som sa naučila písať. Už ako dieťa som si vymýšľala rôzne krátke rozprávky, ktoré som písala do stredu výkresu a naokolo som si ich zilustrovala. Pretože ma to bavilo. Neskôr som písala básničky, krátke poviedky, samozrejme školské slohy boli pre mňa za odmenu a nie za trest. Na strednej škole sme mali kapelu, v ktorej som písala texty. Písanie si ma vždy našlo. V každom období môjho života sa ku mne vrátilo v inej forme.

Meno Lucia Sasková je váš pseudonym. Z čoho vznikol a prečo ste sa rozhodli schovať vaše pravé meno?

Pseudonym vznikol v podstate náhodou pri mailovej komunikácii s vydavateľstvom a už sme pri ňom ostali. Začiatky môjho písania boli tak trošku inkognito, čo sa časom zmenilo, už ma veľa čitateľov pozná. Nijako som netlačila na to, aby som sa ukryla, nemala som na to dôvod, ale rovnako som silou mocou nevytŕčala na svetlo knižného sveta. A nerobím to ani dnes. Rozdiel medzi mojim menom a pseudonymom mi pripomína rozdiel medzi mojim bežným životom a životom autorky. A mám rada oba.

Čo predchádzalo vzniku vášho prvého románu „Neznámych nemiluj“, ktorý je o znásilnení?  Za túto knihu ste získali tretie miesto Knižného debutu 2012 v čitateľskej ankete Knižnej revue. Prečo ste sa odvážili vydať ho až skoro dva roky po napísaní?

Neznámych nemiluj vznikla spontánne, keď som jedného dňa sedela v práci, mala v nej zopár voľných chvíľ a pred sebou zošit. Začalo to poznámkami, pokračovalo príbehom a vyvrcholilo nájdením odvahy poslať rukopis (už v prepísanej počítačovej forme) vydavateľstvu. Nebola som si istá, či sa príbeh bude vydavateľstvu páčiť, či moje písanie vôbec má nejaký zmysel, alebo sú to len čarbanice, po ktorých ani pes neštekne. Jedného dňa som si chcela overiť, či vlastne mám na to, aby som vydala knižku, alebo nie. A kto iný vám dá lepší názor, ako priamo vydavateľstvo.

Dá sa povedať, že to bolo vaše prvé väčšie dielo. Ako dlho ste sa pred tým museli „vypísať“?

Popravde som predtým nepísala vôbec. Okrem už spomenutých textov, alebo školských prác. Neznámych nemiluj bol môj prvý seriózny rukopis, ktorý mal hlavu aj pätu a viac ako pár strán. Stal sa mojím štartom, ale napriek tomu som sa po jeho vydaní ani náhodou ako spisovateľka necítila.

Presadili ste sa najmä svojou trilógiou Zlatokopka, ktorá nezaprie kontroverzný názov. Tieto knihy ste vraj napísali najrýchlejšie a sú v nich postavy, ktoré boli inšpirované skutočnými ľuďmi. Niektorí boli presvedčení, že píšete o nich. Macko, postava z týchto publikácií, sa vám dokonca vyhrážal súdom. Ako to dopadlo?

Áno, Zlatokopka bola úlet, ktorý sa písal ľahko a v podstate rýchlo, mala som postavy v nej naozaj rada a celý príbeh som si tak svojsky užívala. Našli sa v nich v celkom početnom množstve ľudia,  ktorí tam  nikdy neboli, alebo som ich ani nepoznala. S Mackom to bolo podobné. Nedá sa povedať, že išlo o tvrdé vyhrážky, skôr to bolo komentovanie môjho počinu, v ktorom sa našiel. Nebol prvý ani posledný, kto si nevšimol upozornenie, že podobnosť postáv je čisto náhodná. (smiech)

 

 

Knihy Zlatokopka 1, 2 a 3 mali byť sfilmované, no nakoniec sa od projektu upustilo. Je pravda, že sa však chystá divadelná hra na tento námet?

Nerada ľudí navádzam na čokoľvek, čo ešte nie je hotové a reálne. Avšak všetko vždy vyjde na povrch skôr, než sa o tom vôbec chcem zmieniť. Rovnako ako film, tak aj divadelná hra je náročná na prípravu a nebudem klamať, je to v riešení a uvidíme kedy a čo z toho vznikne. Som obrovský nadšenec divadla, takže ak z toho niečo bude, bude to pre mňa česť.

Máte na konte už 7 kníh. Živí vás písanie na plný úväzok alebo máte aj inú prácu?

Žijem v podstate dva životy, no čím ďalej, tým viac je zložité ich skĺbiť. Jeden autorský, v ktorom sú besedy, rozhovory, autogramiády, rôzne knižné akcie, písanie po večeroch a naháňanie času. A druhý, ten bežný, kde každé ráno vstávam, vyvenčím svoje psy, idem do práce, v ktorej riešim všetko, čo vyriešiť treba, končím, cestou domov nakupujem potraviny, doma varím, upratujem a večer opäť prichádzam do svojho knižného života. Čas je môj nepriateľ, ale na druhej strane ma môj bežný život drží v realite, čo tiež nie je na škodu.

Momentálne na pultoch kníhkupectiev dostať kúpiť vašu novinku „Rozpoltená“. Prečo ste sa rozhodli napísať príbeh o psychicky narušených ľuďoch, ktorých prenasledujú halucinácie a bludy? Ako dlho vám trvalo napísať toto dielo?

Inšpirácia k napísaniu Rozpoltenej prišla už pri písaní „Nebezpečnej“, v ktorej som rovnako načrela do ľudskej psychiky. Príbeh nie je tak úplne len o halucináciách a bludoch, ale o krehkých ľudských dušiach, ktoré ovplyvňujú psychické diagnózy, ktoré náš život dokážu ničiť rovnako, ako akákoľvek iná vážna choroba. Avšak liečba psychiky je oveľa náročnejšia, nestačí na ňu tabletka, sadra, či operácia. A práve pre jej rozmanitosť je pre mňa odvetvie psychológie fascinujúce nie len ako pre autora, ale aj pre čitateľa. Knihu som písala rovnako ako ostatné, približne pol roka, potom nasledovali opravy a úpravy, odovzdanie vydavateľstvu, zaradenie do edičného plánu, výber obálky a následné vydanie. Celý vznik novej knižky u mňa trvá vždy okolo roka.

Čerpali ste opäť zo života?

Inšpirácia prichádza vždy zo života. Pretože akýkoľvek náznak nového príbehu mi napadne vždy pri nejakej konkrétnej situácii, napriek tomu, že niekedy s ňou nemám nič spoločné.

Ako bežne postupujte pri písaní románu? Pripravíte si najprv osnovu alebo tvoríte to, čo vás napadne a nechávate tomu voľný priebeh?

Iróniou je, že osnovu mám napísanú vždy, avšak málokedy sa jej reálne držím a často je príbeh v konečnom dôsledku úplne iný, ako som si ho predstavovala na začiatku. Jednotlivé konanie postáv sa vyvíja tak nejako priebežne a postupne, tak isto ako celý dej. Niekedy netuším ako sa kniha skončí a inokedy neviem, čo bude na ďalšej strane.

Kde a kedy sa vám najlepšie píše? Ako dlho dokážete sedieť pri počítači?

Našťastie nemám problém písať kdekoľvek. Doma pred televíziou, na dovolenke, aj keď čakám niekde v čakárni alebo v rade na pošte. Keď nemám pred sebou rukopis, píšem si poznámky a aktuálnym príbehom žijem naozaj naplno, často sa pristihnem, že sa na svet pozerám očami hlavnej hrdinky a vravím si, ako by na nejakú situáciu reagovala ona. Pri počítači sedím takmer celý deň v práci, takže po nej už to nie je toľko, koľko by som chcela, ale keď mám voľný deň, dokážem písať aj desať – dvanásť hodín. Ale naopak bývajú aj dni, kedy to vzdávam už po hodine.

Ste veľký knihomoľ. Akých autorov „hltáte“ najradšej?

Keď sa nad tým zamýšľam, tak mám len dvoch autorov, ktorých doslova hltám a to je Dan Brown a Dominik Dán, ktorých novinky mám vždy objednané už v predpredaji. Avšak neznamená to, že iné knihy nečítam. Mám rada príbehy z obdobia druhej svetovej vojny a veľký obdiv má u mňa Veronika Tóthová Homolová a jej knihy, aj dokumenty, ktoré nakrútila. Rovnako mám rada fantasy, naposledy ma pohltila trilógia Domov pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej. Milujem nadčasového Harryho Pottera a nepohrdnem ani psychologickým či krimi príbehom. Nezameriavam sa na konkrétne mená, ale skôr na príbeh ako taký. A veru, často ma sklamali svetové bestsellery a prekvapili neznáme mená aj príbehy.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.