Sama doma: Kedysi a dnes

Na úplne prvý „single deň“ u nás doma si až tak presne nepamätám. Asi preto, že nás ako malé veľmi nechceli nechávať samé. Neviem, čo našim tak prekážalo. Okrem pár účtov, ktoré som vytvorila telefonovaním na rôzne audiotextové čísla, či tie, ktoré som náhodne vyberala z telefónneho zoznamu a obvolávala ich, som až tak nevyvádzala. Ak teda nerátam osvetlený film z fotoaparátu, ktorý som sa pokúšala „skontrolovať“ na zhasnutom WC (to malo nahradiť tmavú komoru, a tak zabrániť osvetleniu filmu) som bola celkom anjelik. Samozrejme, že obligátne zápasy so sestrou tiež nepočítam.

keys-689392_1280

Každý deň po škole som čakala pred vchodom, kým naši neprišli domov z práce. Nechceli mi dať kľúče, vraj by som ich určite stratila. Mohla som byť asi tretiačka na základnej a po družine (dnešný školský klub) som musela povinne stepovať pred vchodom. Občas ma susedia poľutovali a pustili do vchodu. Potom som sa dostala aspoň pred dvere od bytu. No veľká výhra to nebola.

Našťastie prišiel ten historický moment, a rodičia mi odovzdali kľúče, v počte dvoch kusov (od vchodu, aj od bytu). A ja som si konečne mohla začať užívať chvíle, keď som bola doma sama. Zo školy som vždy natešene upaľovala robiť to, čo som inokedy nemohla. A už sa to začalo! Púšťala som si nahlas hudbu alebo som sledovala TV programy od výmyslu sveta. Vypustila som našu bielu andulku, posadila ju na plece, vzala som si svoje obľúbené granko a „šejkovala“ rôzne variácie  kokteilov priamo pred telkou. Občas som si hlasno spievala a robila inventúru v maminej skrini. Potom si to odskákali aj jej kozmetické pomôcky a lodičky. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na testovanie kvality intim vložiek s pohárom vody, presne podľa reklamy. To boli časy! Sama doma v jedenástich.

underpass-254317_1280

V tom čase ma ani len nenapadlo, že sám doma môže byť aj niekto iný. Môže ich byť viac. A vôbec sa z toho netešia. O pár rokov neskôr, keď sme istý čas bývali v jednom bratislavskom podnájme sa stala našou dočasnou susedou aj stará pani. Podľa jej šedín, ktoré sme pravidelne vídavali z balkóna, keďže sme bývali nad ňou, som jej hádala okolo 65 rokov. Bola tam sama. Stále sama. Bez muža, bez detí, bez rodiny. V opustenom byte s paličkou a veľmi „hlasným televízorom“.  Občas kričala len tak do prázdna, ventilovala svoj žiaľ. Sem-tam s niekým volala. Za celý ten čas sme u nej spozorovali len dve návštevy jej rodiny! Samota bolo to najhoršie, čo jej mohla staroba pripraviť. Aj keď budete akokoľvek zaneprázdnení, nikdy nezabudnite na svojich rodičov počas jesene života a venujte im aspoň toľko času, koľko venovali oni vám, keď ste boli deti.

Pre niekoho sa môže zdať samota v istej chvíli svetová, no inému môže pripadať ako koniec sveta!

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.