Keby sme tak vôbec nemuseli pracovať… Mať tak pasívny príjem a ležať celý deň na pláži, alebo pri telke. Mať taký – INÝ deň: vstávať tak o 7:30 a mať raňajky v posteli s najnovšími magazínmi.
Neskôr si dať tréning so súkromným trénerom a masáž. Dať si kávičku s kamoškami a HURÁ niekam na skvelý obed. Popoludní čeknúť dom, ako ho upratala upratovacia služba a dať si šlofíka. Večer stráviť s rodinou a deťmi. No úžasné! Čo myslíte, ako dlho by vás to takto bavilo?
Pevne verím, že takýto životný rytmus by každého (teda možno niekoho podceňujem) bavil tak mesiac, alebo dva. Mýlim sa? Možno je to tými ľuďmi, ktorými som obklopená, alebo je to tým aká som, ale verím, že takto by to asi nefungovalo dlho. Verím, že každý človek má v sebe túžbu niečo dokázať, byť uznávaným, byť hodnotnou súčasťou komunity a to sa takýmto pohodlným preliezaním zo dňa na deň dosiahnuť nedá.
Je to dané veľmi pravdivou Maslowovou pyramídou našich potrieb. V prvom rade musíme mať uspokojené naše biologické potreby. Byť zdravý, mať čo jesť, mať čas na spánok. Byť v bezpečí, obklopený rodinou a priateľmi. Mať úctu. Ak toto všetko máme, potom skôr, alebo neskôr nastúpi túžba po sebarealizácii.
A teraz k tomu podnikaniu a zamestananiu. Mnohí z nás, ako tak počúvam sú zatiaľ v pyramíde na prvých stupienkoch a teda pracujú preto, aby jednoducho prežili. Aby zaistili rodine bezpečie a základné ľudské potreby. Mnoho krát je to práca z nutnosti a zo začiatku, je človek rád, ak ju má, pretože prináša peniaze. Postupne však, po pár mesiacoch, keď sme z najhoršieho vonku, akonáhle máme uspokojené naše základné potreby, začne nám chýbať to ostatné. Hľadáme istoty a hľadáme úctu a uznanie.
Ak v práci, ktorú trpíme, predsa len nájdeme aj nejaký ten úspech a postup, je to skvelé, ale potom sa chceme ďalej realizovať – tu začína nastávať problém. Ak nás práca baví a dosiahli sme v nej úspech, tak sebarealizácia môže nastať vtedy, ak nie je vo firemnej hierarchii niekto, kto by sa našou sebarealizáciou cítil ohrozený. Ak je to tak, človek razom narazí na rôzne mantinely a prekážky – v kolektíve aj v pracovných úlohách a jednoducho sa na to vykašle. Ako napísal môj bývalý spolužiak: „Po pár mesiacoch došlo k úplnému potlačeniu mojich schopností a to som tu stále najvýkonnejší a najrýchlejší článok v pracovnom kolektíve.“
Uvažovala som o tom, že v tomto článku iba vymenujem v čom je zamestnanie skvelé a v čom je skvelé podnikanie. A tiež, v čom to škrípe. Bolo by toho dosť na celý článok – každý podnikateľ na konci mesiaca tŕpne, či mu odberatelia uhradia jeho faktúry a či bude v pluse, alebo nie. Vtedy zvažuje, ako je dobre zamestananým ľuďom – po 15:30 každý deň vypnú uvažovanie v pracovnej rovine a na konci mesiaca vedia, že prídu peniaze na účet.
Zamestnanci, samozrejme, nie sú nadšení z toho, že musia niekde byť počas tých 8,5 a viac hodín denne, z toho ako sú kontrolovaní, zatvorení v kolektíve neobohacujúcich ľudí a prenasledovaní vedením. Podnikanie vidia ako sled kávičiek a posedení, ako sa to len hodí a v zásade ako ničnerobenie, alebo nekalé obchody, ktoré prinášajú ohromné peniaze.
Podľa toho, čo počúvam, tak obe skupiny to vidia iba čierno-bielo. Každý hľadá to, v čom mi vadí môj post, kde som a ako sa majú tí druhí lepšie. V čom je podľa mňa rozdiel v zamestnaní a podnikaní? V istote, v slobode, v možnosti robenia chýb, alebo snahe vyhnúť sa chybám?
Zásadný rozdiel medzi prácou v zamestnaní a prácou v podnikateľskej sfére vidím v sebarealizácii. V podstate je jedno, či človek podniká, alebo pracuje v nejakej firme. Ak rastie, realizuje sa a prináša to peniaze, je to v podstate jedno, ako to nazveme. Ak robíme prácu, ktorú máme radi, skôr, alebo neskôr sme odmenení – uznaním, úctou a aj peniazmi. Poznám veľa žien – podnikateliek, ktoré makajú, robia to, čo ich baví a rozvíjajú sa. Poznám aj šťastne zamestnané ženy, ktoré sú spokojné a vykonávajú skvelú prácu – a postupujú vo svojom živote aj v kariére.
V konečnom dôsledku – a na základe Maslowovej pyramídy teda tvrdím – ak sú naše základné potreby uspokojené, skôr alebo neskôr sa musíme realizovať. Verím, že každý z nás má skvelé myšlienky a nápady, ktoré potrebujú iba čas a živnú pôdu aby podrástli. Ak ju nenájdu v zamestnaní, verím, že nájdu tú pravú zem niekde inde v súkromnej sfére a podrastú. Každá z nás má svetu čo dať. A svet nás za to má odmeniť. Neexistujú prekážky, iba strach zo zlyhania. Čo vy na to? Ako to vidíte vy?
