Vyštudoval žurnalistiku, no zlákala ho aj kamera a cestovanie. Rozhodol sa, že spojí príjemné s užitočným, tak sa stal dokumentaristom. Miro Béreš ochutnal život s pravými kovbojmi, pochodil vysoké hory a natáčal divoké zvieratá. Cesty zaznamenal v podobe dvoch dokumentárnych filmov. Ak chcete vedieť kedy mu naozaj išlo o život, čítajte ďalej!
Mnoho ľudí sníva o cestovaní po svete, ako sa tebe podaril splniť tento sen?
Od malička som rád cestoval. Na vysokej škole som sa spoznal aj s kamerou. Veľmi ma bavila žurnalistika a televízna produkcia, tak som si jedného dňa povedal, že vyskúšam cestovať po vzore Paľa Barabáša. Rozhodol som sa cestovať, zároveň to natáčať, filmovať a postupne to posúvať ďalej ľuďom. Čakal som, aké budú reakcie. Boli dobré a povzbudili ma k tomu, aby som robil cestopisnú dokumentaristiku.
Svoju cestovateľskú vášeň si odštartoval mesačným pobytom v africkej Keni. Aký dojem v tebe zanechala?
Dosť ma zaujímala situácia v menej rozvinutých krajinách. V mojich myšlienkach som si Afriku vždy predstavoval tak, že vystúpim z lietadla, okolo budú behať divoké zvieratá, safari a polonahé ženy. Ale realita bola taká, že som prišiel do obrovského veľkomesta Nairobi, ktoré pôsobí rovnako ako ostatné veľkomestá. Akurát s tým rozdielom, že toto mesto bolo maximálne špinavé a znečistené. Tiež ma zaujalo viacero vecí. Na jednej strane sú tam bohaté štvrte, kde sa nachádzajú miliónové hotelové komplexy a veľmi luxusné apartmány. Hneď za nimi však nasleduje päť metrový múr a začínajú slumy, kde ľudia prežívajú z minima.
Ako na teba pôsobili ľudia v slumoch a v milionárskych štvrtiach?
S tými bohatými sa bežní ľudia väčšinou do kontaktu nedostanú, tých chudobných tam je väčšina, tak ako všade vo svete. Hneď ma zaujal ich pohľad. Vždy keď som niekde prišiel, pozerali sa na mňa ako na peňaženku. Mali žlté oči a dosť nepríjemný pohľad. Prvé dni som normálne pociťoval úzkosť pri kontakte s týmito ľuďmi, pretože chceli zo mňa dostať peniaze. Až neskôr som pochopil, že pokiaľ vidia slabosť v človeku, tak budú naňho tlačiť. Reagoval som zmenou správania a začal sa ku nim správať povýšenecky. Vtedy pochopili, že si do mňa začínať nemôžu. Tak mi dali pokoj. Musel som sa zmeniť z vysmiateho Mira na povýšeneckého.
Ako dlho si sa zdržal v tejto krajine?
Strávil som tu vyše mesiaca. Pocestoval som tam toho viac, ale v meste Nairobi som ostal najdlhšie.
Prejdem k tvojmu prvému dokumentárnemu filmu, ktorý si natočil počas štyroch mesiacov v americkom kovbojskom meste Dubois vo Wyomingu, kde stále žijú kovboji. Prečo si si vybral práve toto miesto?
Keď si človek pozrie dokumenty o spojených štátoch, tak tam väčšinou vidí Kaliforniu, Miami, New York alebo Washington. Zameriavajú sa na hlavné metropoly. Ja som na to išiel opačným spôsobom. Snažil som sa zahrabať do najväčšieho „zapadákova“, aj keď to vôbec nie je „zapadákov“, a chcel som spoznať ľudí od prirodzenia, ako sa správajú, ako reálne žijú v mestečku vo Wyomingu. Ale keď som ho spoznal, zistil som, že to je nádherná krajina, kde ešte v súčasnosti reálne žijú praví kovboji. Je tam Yellowstovský park, čo znamená, že všade v okolí sa pohybujú divoké zvieratá. A tiež pár rezervácií, kde žijú indiáni a množstvo grizly medveďov či vlkov. Je to reálna divočina, v spojení s ľudským svetom.
Stretol si sa aj ty s nejakou divou zverou?
Natočil som medveďa z približne dvadsať metrovej vzdialenosti. Bol to celkom zážitok, pretože som bol dvadsať metrov od auta a medveď bol tiež odo mňa vzdialený cca dvadsať metrov. Tak som si povedal, že keď sa po mne rozbehne, aspoň si vyskúšame, kto je rýchlejší.
Samozrejme, že, som sa stretol aj s bizónmi. Rozhovory do filmu som robil aj s pánom, ktorý pracuje pre National Geographic. Veľa mi rozprával o týchto zvieratách. O bizónoch prezradil, že sú najnebezpečnejšie zvieratá zo všetkých. Spomínal nepozornosť turistov – aj keď sa nachádzajú v divočine, dokážu sa otočiť chrbtom k zvieraťu, ktoré je iba pár metrov od nich a robia si s ním selfie fotky. Veľakrát sa stalo, že zviera sa rozbehne a zaútočí. Štatisticky viac ľudí zahynulo pri útokoch bizónom ako medveďom.
O niečo neskôr si natočil aj druhý dokument s názvom Na sever od Santiaga, ktorý je viac cestopisný, ako ten predošlý. Spolu s dvoma spolucestovateľmi ste prešli vyše 1500 kilometrov po juhoamerickom Čile. Prečo práve takýto názov?
Cestovali sme tam počas letných mesiacov, kedy je na južnej pologuli zima. Na sever od hlavného mesta sa nachádza najsuchšia púšť na svete – Atakama, a keďže v Patagónii, čiže na juhu Čile bolo veľmi chladno a veľa snehu, tak naše kroky smerovali na sever od Santiaga.
Čo ťa na tomto meste zaujalo?
Keď som vystúpil z letiska, bol som až veľmi milo prekvapený. Južnú Ameriku som mal zaradenú v rebríčku, čo sa týka životnej úrovne, nižšie ako Európu. Ale keď som zbadal, a potom aj spoznal toto mesto, tak som zistil, že do Južnej Ameriky, konkrétne do Chile chodia zarábať Európania (hlavne zo Španielska). Takže životná úroveň v Čile je celkom vysoká. Čo sa týka samotného mesta, má dve špecifiká. Prvým je smog, druhým sú potulné psy. Všade okolo Santiaga sú nádherné hory, ale tie človek nemôže vidieť, pretože sú stále zahalené smogom, nakoľko tam je dosť prepracovaná dopravná sieť. Miestni hovorili, že pekne je akurát deň po daždi, čo sa nám aj potvrdilo. A druhým špecifikom sú túlavé psy. Nie je to ako u nás na Slovensku. Keď si predstavíme túlavého psa, ktorého stretneme na ulici a pohryzie nás, bojíme sa, aby sme nedostali besnotu. Ale tam je o psov postarané. Majú na to organizácie, ktoré ich odchytávajú, kŕmia a očkujú. Pohybujú sa po celej krajine. Vždy si nás nejaký „adoptoval“ a sprevádzal nás.
Kam potom pokračovala vaša púť?
Zo Santiaga sme pokračovali na sever. Najprv sme sa zastavili v mestečku Valparaíso, ktoré je zapísané aj v svetovom dedičstve UNESCO. Špecifický je krásnymi pestrofarebnými domčekmi v skalách. Mesto je tiež známe veľkým prístavom. Odtiaľ sme cestovali na sever do La Sereny, kde sme si prenajali auto. Tým pádom sme sa mohli dostať aj mimo dopravných uzlov. Zamierili sme do národných parkov, presne Nevado Tres Crucesa Pande Azúcar. Nevado Tres Cruces je vysoko v Andách, kde sme cestovali celý deň. Dostali sme sa do Ánd a pokračovali sme smerom nahor, kde nadmorská výška vystúpila z nuly až na skoro štyritisíc štyristo metrov nad morom.
Išli sme v noci, keď sa pred nami zrazu objavil ľad. Za nami bola len obrovská priepasť. Dohodli sme sa, že nebudeme riskovať, zaparkujeme na ceste a prespíme v stane. Len čo sme vystúpili, ovial nás svieži vysokohorský vzduch a do pár minút sme dostali výškovú chorobu. Stan, ktorý sme zvyčajne stavali asi päť minút, sme traja stavali vyše hodiny, pretože sme ho obracali naruby dole hlavou, kvôli slabému prekysličeniu mozgu. Boli sme veľmi spomalení. Na ďalší deň ráno sme sa odhodlali pokračovať a vyšliapeme si najbližšiu „päťtisícovku“. Tú sme úspešne zvládli, bol som veľmi hrdý na dievčatá, aj keď mi občas viac pripomínali chodiace mátohy.
Potom ste sa prepracovali až k najsuchšiemu miestu na svete – k púšti Atacama…
Ako sme cestovali na sever, príroda sa neustále menila. Dovtedy ma krajina až tak nezaujala, ale keď sme prišli do San Pedra, mestečka v oáze púšti Atacama, môj pohľad na Čile sa zmenil o päťsto percent. San Pedrode Atacama pre mňa predstavuje mesto s najvyšším potenciálom pre cestovný ruch, aké som kedy videl. Nič mu nechýbalo, dajú sa tam robiť rôzne športové aktivity, ako jazda na koňoch, sandboardovanie po piesku, či bicyklovanie po púšti. Môžete absolvovať krásne výlety, či už k sopkám, na hory, ku gejzírom Tatio, ktoré sú najvyššie položené na svete, alebo relaxovať pri lagúnach. Aj keď na druhej strane, ceny sa oproti normálu zodvihli nadpriemer. Voda sa nedala piť ani po prevarení, takže už len to bolo finančne náročné.
Nakoniec ste sa rozhodli preskúmať aj Veľkonočný ostrov, ako na teba zapôsobil jeden zo siedmich divov sveta?
Čo sa týka Veľkonočného ostrova, vedel by som o ňom rozprávať hodinu. Atmosféra tam bola naozaj tajomná a nemá s Čile nič spoločné. Stal sa jeho kolóniou, ale obyvatelia sú Polynézania, pre miestnych sa ostrov volá Rapa Nui. My sme sa dostali do domu starých manželov, ktorí boli známi po celom ostrove a žili sme s nimi pár dní na samote mimo obývaných častí. Boli sme s nimi loviť ryby. Namotali si háčik okolo ruky, hodili ho do vody a po pol hodine sme mali nachytaných zo dvanásť rýb. Alebo sme boli zbierať riasy, ktoré sa používali ako kari do jedla. Spomínali, že ľudia žili donedávna ešte stále v jaskyniach. Čo sa týka sôch, pani u ktorej sme bývali (celý ostrov ju volal mama Piru), hovorila, že nie je podstatné, či tie sochy stoja alebo padli, ale dôležité je to duchovno, ktoré prenášajú. Obyvatelia sú veľmi poverčiví a veria v magickú silu týchto sôch.
Spomenieš si na najadrenalínovejší zážitok, okrem toho, že si sa stretol s medveďom a zažil výškovú chorobu?
Stal sa mi v Keni. Keď som si okolo druhej hodiny poobede chcel zmeniť peniaze a vchádzal som v hlavnom meste Nairobi do banky. Vtedy z nej vybehol zlodej. V uliciach veľa policajtov so zbraňami v rukách. A ako náhle sa zlodej rozbehol, tak po ňom začali strieľať. Prvý krát v živote som začul výstrely. Všetky masy v uliciach sa v momente rozbehli, a ja ako beloch som tam dosť svietil. Zlodej ma samozrejme zbadal a rozbehol sa za mnou. Asi predpokladal, že ma policajti uvidia, a strieľať nebudú, lebo smrť turistu by bola problémovejšia. No policajti nebrali ohľad, bolo im to jedno, chceli zastaviť zlodeja, tak strely začali pišťať vedľa mňa.
Ako si reagoval potom?
Všetci Keňania utekali, asi boli skúsení, im sa to stávalo pravidelne. Potom si ľahli na zem. No ja som si povedal, toto nie. Začal som šprintovať preč. A naháňali sme sa. Ja prvý, za mnou zlodej, a za nami policajti. Veľmi rýchlo som pochopil, že prečo sú Keňania takí dobrí bežci. Nakoniec sa mi podarilo ujsť. Musel som to predýchať. Ako som kráčal o hodinu neskôr na stanicu, odkiaľ som chcel ísť domov, opäť som začul streľbu. Dostal to chalan, ktorý bol vzdialený asi dva metre odo mňa. On tam predo mnou padol a vykrvácal. Doteraz mám ten obraz v pamäti. Chlapec mohol byť rovnako starý ako ja. Uvedomil som si, že to je vlastne každodenná realita, ktorú tam títo ľudia prežívajú. Preto si myslím, že môžeme byť vďační za krajinu, v ktorej žijeme, a do ktorej sa vždy vraciam z mojich ciest s veľkou radosťou a úsmevom.
