Imaginárny kamarát z detstva: Je normálne, aby sa deti rozprávali s neexistujúcim priateľom?

imaginárny kamarát

Neviditeľný PIŠKÔR. To bol môj prvý imaginárny kamarát. Mohla som mať asi päť rokov, keď som si ho stvorila a nazvala podľa jedla, ktoré ma vtedy práve napadlo (asi ma doma často kŕmili piškótami alebo ma akurát zasvätili do tajov hry piškôrky). 

Imaginárny kamarát = dobrý kamarát 

Nedávno som sa dočítala zaujímavú vec. Podľa výskumov psychológov až 60 % detí nahrádza svoje hračky imaginárnym kamarátom. Za svojho neviditeľného “parťáka” si vyberajú človeka, zviera alebo personifikovanú hračku. Najobľúbenejším zvieratkom je veverička, malý slon či leopard. Pri väčšej fantázií deti vytvárajú rôzne neidentifikovateľné rozprávkové bytosti.

 Je dokázané, že deti, ktoré majú imaginárnych kamošov nie sú vôbec čudné! Práve naopak, sú úplne v poriadku!

Je pravda, že keď sa začne vaše dieťa rozprávať s tvorom, ktorý neexistuje, môžete spanikáriť. Niektorí začínajú z hlavy loviť scenáre pripomínajúce hororové či mysteriózne filmy. Len to prosím vás neprežeňte tak, že svoju ratolesť vyženiete na psychiatriu! Je dokázané, že deti, ktoré majú imaginárnych kamošov nie sú žiadni lúzri! Sú úplne v poriadku.

priatelzdetstva

Takže podľa odborníkov som ani ja nebola žiadny sociopat. V odborných „psychologických kruhoch“ sa povráva, že takéto deti sú kreatívnejšie, empatickejšie a tiež majú lepšie komunikačné schopnosti. Super! Tak na niečo mi bol ten neviditeľný PIŠKÔR predsa len dobrý!

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.