Slávna turčianska trilógia vrcholí po románoch Alžbetin dvor a Volanie vetra záverečnou časťou s názvom Kvet hrôzy. Vychádza v 5.vydaní a aj to dokazuje popularitu kníh Hany Zelinovej. A najmä tejto výnimočnej turčianskej trilógie.
Hrdinami Kvetu hrôzy sú legitímni i nelegitímni potomkovia zemianskeho rodu Fabiciovcov, ktorého pohnuté osudy poznačené rodinnou kliatbou sa odvíjali v rozpätí vyše stopäťdesiatich rokov na majetku zvanom Alžbetin dvor.
V troch románoch Hany Zelinovej ožíva jej rodný Turiec – stávame sa svedkami, ako sa cezeň rozbehne Košicko-bohumínska železnica.
Sledujeme, ako ho poznačia hrôzy svetových vojen, a napokon sa tu narodia deti, ktoré už ani nebudú vedieť o tom, že pochádzajú z fabiciovského rodu.
Tak ako v prvom diele trilógie Mathias Fabici, v poslednej časti Daniel de Liess píše priznanie k svojim skutkom pre tých, čo prídu po ňom. Ale mladá právnička, Danielova príbuzná a chovanica Daniela Kemková, ktorá ho má na jeho vlastnú žiadosť posmrtne súdiť, sa rozhodne, že svojim deťom neprezradí nič o jeho premárnenom živote
Lebo tie sa narodia už do nových čias a budú počúvať „celkom iné rozprávky“…
„Moje romány sa vždy dotýkali ľudských problémov. Svoje knižné hrdinky a hrdinov opisujem tak, ako sa sami vidia, hoci v benátskom zrkadle. Jednoducho: s nimi a v nich,“ napísala Hana Zelinová. Právom patrí medzi najúspešnejších slovenských spisovateľov.
Jedným z vrcholov jej tvorby je práve historická trilógia Alžbetin dvor (1972), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977). Zachytáva dramatické osudy turčianskeho zemianskeho rodu od konca 18. storočia až do 70.rokov 20.storočia.
Začítajte sa do knihy Kvet hrôzy:
1.
Nie, človek sa nemá vracať na miesta svojej mladosti, človek
nemá chodiť po cintorínoch. Skúste však nevyhovieť výzve Verejnej bezpečnosti,
najmä keď ste právnik a navyše ešte sudca…
A tak sa ta ešte raz vrátim. Kam? Na Vrútky, do Ráthovho domu na Riečnej ulici.
2.
Dve minúty pred odchodom vlaku mi zišlo na um, že som nevypla tranzistor. Vniesla som ho pred siedmou do kúpeľne, aby som si skontrolovala presný čas. Z alkovne, bočnej izby, kde už piaty rok stojí iba môj gauč, by som pod sprchou rozhlasový signál nepočula. A tak aj teraz, dve minúty pred odchodom rýchlika na Vrútky, vyhráva na poličke medzi švajčiarskymi kozmetickými prípravkami Giselle Tamas a bude vyhrávať, kým baterka celkom nezoslabne, povedzme zo dvanásť hodín. A rovnako dlho si bude lámať hlavu aj môj sused, starý mládenec či vdovec inžinier Kamil Batek, nad tým, čo sa mi porobilo, že mi je do počúvania nielen správ, ale aj jačavého beatu, keď som doteraz chodila po byte ako myška a vytrácala sa z neho ako dym. Stavím sa, že si povie: „Ak sa jej nevrátil muž, tak si našla frajera. Tridsaťročná nezvykne spávať sama…“
