Melanie Dobsonová je uznávaná spisovateľka a autorka knihy Catching the Wind (Honba za vetrom). Americký týždenník Publishers Weekly o nej napísal, že je „nezabudnuteľná“ a „stojí za to si ju prečítať“. Ukryté vo hviezdach je nový pútavý historicko-súčasný román o skrytom poklade, zámku a obyčajných ľuďoch, ktorí neobyčajným spôsobom odolali zlu.
Píše sa rok 1938 a Hitlerove vojská obsadili Viedeň. Rakúšan Max Dornbach sľúbil, že pomôže židovským priateľom ukryť ich najcennejší majetok pred nacistami, a tak ho pašuje do letného rodinného sídla pri malebnej dedinke Hallstatt. Na pomoc si prizve Anniku Knopfovú, kamarátku z detstva a správcovu dcéru, ktorá mu ochotne pomáha, lebo ho od malička miluje.
Max však privedie aj mladú Židovku Luziu Weissovú, ktorú chce ukryť v zámku, čím zraní Annikine city, ohrozí ich plán a dokonca aj životy, najmä keď nacisti prídu sídlo dôkladne prehľadať, no nenájdu ani Luziu, ani poklad.
O osemdesiat rokov neskôr…
O osemdesiat rokov neskôr Callie Randallová, ktorá so sestrou vlastní kníhkupectvo a prostredníctvom svojho blogu udržuje kontakt so svetom, no inak je úplne spokojná so svojím tichým životom, natrafí na tajomný zoznam v starom vydaní Bambiho. Dovedie ju k Annikinmu príbehu… a k zrejme dlho pochovanému príbehu jej drahého priateľa. Callie musí pri bádaní v minulosti riskovať vykročenie z bezpečného sveta, ktorý si vybudovala, lebo len tak nájde odpovede, dobrodružstvo a možno dokonca novú lásku.
Zakázaná láska stíhaná osudom, zmiznutie členov rodiny
a ukrytý poklad.
To je pútavý príbeh z obdobia druhej svetovej vojny Ukryté vo hviezdach.
„Nádherne napísané, so silnými prvkami
kresťanskej viery. Ukrytí vo hviezdach je Dobsonovej najlepšie dielo,“
napísala Cathy Gohlkeová, autorka románu Zachráňte Amelie.
Začítajte sa do novinky Ukryté vo hviezdach:
HALLSTATTSKÉ JAZERO, RAKÚSKO
MAREC 1938
Zvuk lopaty rozrážajúcej zamrznutú trávu. To si najviac pamätala z jari roku 1938. Celý nasledujúci rok sa jej počas najtmavších nocí zdalo, že znova počuje tiché kopanie. A Maxa Dornbacha, ako volá jej meno.
„Annika?“ Jeho sebavedomý hlas splynul so šumením večera, no jej srdce sa rozbúchalo vlastným rytmom ako ľahučké semienka púpavy rozviate alpskou búrkou.*
Ako vedel, že sa ukrýva za borovicami?
Keď nazrela pomedzi konáre, hľadel priamo na ňu. Zdráhavo vyšla zo svojej skrýše. Alebo aspoň chcela pôsobiť zdráhavo, keď vchádzala do modrého svitu mesiaca v bavlnenej blúzke a vo Vatiho zimnom kabáte.
Teplota znova klesla takmer na bod mrazu, no Max mal na sebe len ľanovú košeľu a rukávy vyhrnuté po lakte. Zakrývali mocné ramená, čo už sedemnásť rokov takmer každé leto veslovali po Hallstattskom jazere v drevenom člne Fuhre, a teraz boli svalnaté ako kmene brezy, z ktorých jej otec tak rád vyrezával lavice a stoličky.
