Čo je lepšie duševná hygiena alebo návšteva u psychológa? Uprataná kuchyňa, uprataná hlava, hovorievali naše babičky. Na to, aby ste nemali hlavu plnú zoznamov a trápení, ju nemusíte strkať do práčky.
Viete, čo je lepšie, duševná hygiena alebo návšteva u psychológa? Ja na to idem takto…
1. Hovoriť veci nahlas
Samomluva je zvláštna vec. Nedajboh, aby vás niekto pri tom pristihol. To neplatí o vyjadrovaní našich trápení. Je nesmierne únavné v hlave neustále prevaľovať nejakú obavu, alebo neodbytnú myšlienku. Nehovorím, že to pomôže vždy, ale ak mám z niečoho strach, tak keď si to poviem nahlas, strašiak sa trocha sfúkne. Niektorým ženám pomáha predstaviť si pri tom ten najhorší scenár a zároveň si povedať riešenie. Ak je napríklad najhorším scenárom, že prídem o prácu, čo urobím, ak sa tak stane? Ako sa zariadim? Je to koniec sveta? Nie sú iné veci, ktoré by pre mňa boli koncom sveta?
Ak sa ocitnem v najhoršom scenári, musím si položiť zásadnú otázku, či to ešte môžem nejako ovplyvniť. Ak nie, má zmysel, aby ma takto strach kváril???
Je to iba jedna z možností. Nájsť si miesto a čas pre seba. Nahlas sa sama seba pýtať. Zvuk nášho vlastného hlasu je upokojujúci a zároveň motivujúci. Rozhodne je lepší ako tie strašidlá, čo si niečo pošuškávajú, potulujúc sa voľne v našej hlave.
2. Prehrabávať sa v pocitoch s najlepšou kamarátkou
Do konca života budem vďačná sebe, mojej sestre, aj mojim najlepším kamarátkam za tie výpravné detektívne cesty, kde sme pátrali prečo a ako sa nám darí reagovať na rôzne situácie. Spoznávali sme v týchto rozhovoroch samé seba, hľadali sme príčiny aj odpovede. Ak sme dokázali pochopiť, že jedna vypovedaná veta rodiča v detstve dokázala 30 rokov vyčíňať v našich hlavách, hneď bolo lepšie. Ak vás niečo fyzicky bolí a vy neviete prečo, tak strach s tým spojený vytvára v našich hlavičkách ešte väčšiu bolesť. Tak je to aj s ranami na duši. Keď je ale už stanovená diagnóza a príčina, samotné pochopenie prináša úľavu, pretože sa môžem mobilizovať a konať.
Prosím vás, určite nehovorím o lamentovaní dookola o tom istom, čo odmietam zmeniť (môj nárek o tom, ako neviem schudnúť). Lamentovanie nepomôže, iba ak presvedčí aj najlepšiu kamarátku o tom, že viac túto tému nemá otvárať.
Hovorím o naozajstnej snahe vypátrať, rozpitvať, hľadať a pochopiť, prečo naše emócie niekedy reagujú ako odtrhnuté z reťaze.
3. Vianočné upratovanie
Niekoľko dní som mala pocit, že to vo mne vrie, ako v parnom hrnci. Ani som nechápala, čo to presne je. Unavená som sa rozhodla, že tomu prídem na kĺb a rozhodne si poriadne upracem v duši. Vytiahla som dva papiere. Na prvý som napísala: „Som rozhodnutá pochovať:“ A tu som si napísala, na čo všetko sa hnevám. Na seba, na svoje nesplnené očakávania, na neúspech. Áno, aj na to, že starnem. To ma naozaj štvalo!. Na druhý papier som ku každému bodu napísala, že to celkom nie je pravda. Napríklad som napísala, že som si vďačná, za všetky tie roky, ako sa mi podarilo dostať pleť pod kontrolu, na všetky zážitky a skúsenosti, ktoré mi už nikto nikdy nevezme a prečo som rada, že dnes nemám 16. Potom som urobila dve veci. Pozitívny papier som si nahlas prečítala. A ten negatívny som obradne spálila. Je to asi smiešne a mierne bosorácke, ale nasledujúce ráno som vstala oddýchnutá a usmiata.
Môžete sa pri tom cítiť ako ježibaba, ale prečo to neskúsiť, ak to môže urobiť môj deň krajší?
4. Na rozkaz!
Niekedy si povieme: „Mám depku“. A po tom, ako si to priznáme sa mierne nahrbia naše ramená, sklesneme ešte viac a hneď si k tomu pridávame nasledujúce vety:
„Depka, s tým nič nenarobím, musím to nejako vydržať.“
„Depresia je predsa choroba!“
„So mnou sa to vezie.“
„Prečo ja?“
Trafila som? A tu zas možno pomôže elixír namiešaný s miernym hnevom, vzdorom a dávkou autority.
Skúste ho namiešať a nahlas vysloviť zázračnú formulku: „A DOSŤ!“. A v duchu si k nej dopovedať: „Prečo by mala trápiť práve mňa? Prečo by som tej potvore mala prenechať moju hlavu? A von!“
Poviem vám, ak si takto pekne naložíte, minimálne rozosmejete samú seba. A to je definitívne dokončenie zaklínadla.
Chápem. Keď sme v pohode, dobre sa to číta, možno sa aj usmievate. Svet je gombička. No ak podlieham zúfalstvu, ktoré sa mi motá okolo nôh, vtedy je namiesty aj kus odvahy. Nakoniec, sme ženy, verím, že sa vieme postaviť aj samé za seba. A keby všetky tieto šarlatánske nápady nevyšli, tak vďaka za to, že existujú dobrí psychológovia.
Tak, kto to skúsi? A čo vy a vaša duševná hygiena?
