Ak sa prebudí: Kriminálny román o tajomstvách našich blízkych

Ak sa prebudi

Ak sa prebudí je napínavý krimi román o tajomstvách, ktoré pred nami majú naši najbližší. Príbeh o priateľkách, ktoré spadli do špirály klamstiev, manipulácie a prázdnych sľubov. Príbeh o precitnutí, pravde a o tom, že takmer nikdy nie je nič také, ako si myslíme…

Rachel objaví na Twitteri správu, ktorá naznačuje, že ju manžel podvádza, a rozhodne sa ho sledovať. Stane sa však svedkom niečoho omnoho horšieho – manželovo auto chladnokrvne zrazí bezbranného chodca a zmizne z miesta činu.

Rachelina najlepšia priateľka a obchodná partnerka Suzie si robí starosti o svojho snúbenca, ktorý sa už niekoľko dní neozval. Nato sa dozvie o obrovských dlhoch na svoje meno. Zľakne sa, že ju oklamal a ušiel. Potom však Suzie dostane výhražný telefonát a vytuší, že sa stalo niečo zlé. Rachel aj Suzie sa tak dozvedia o milovaných mužoch zarážajúce skutočnosti. Horšie, než by si kedy predstavili…

Zoe Leová pracovala ako učiteľka, fotografka a novinárka na voľnej nohe. Cez deň píše, v noci číta. A je neuveriteľné, akú napínavú detektívku napísala. Ak sa prebudí vás chytí už pri prvej kapitole a nebudete chcieť prestať. Budete prehŕňať stránky, aby ste získali odpovede, ktoré sa však stávajú čoraz temnejšími a hrozivejšími.

Začítajte sa do novinky Ak sa prebudí:

Rachel

Môj život sa rozpadol jedného studeného, daždivého rána v novembri. Bolo to v utorok.
            Nevydala som ani hláska, keď sa to stalo. Stála som pred nejakým lacným hotelom, dosť blízko na to, aby som všetko videla, ale predsa len nie dosť blízko. Snažila som sa získať naňho trocha lepší výhľad, naťahovala som krk a preklínala dlhý rad áut predo mnou. Nikdy predtým som svojho muža nesledovala a nebola som zvyknutá na takúto schovávačku.
            Stratila som ho z očí, keď sme vošli medzi obchody v nákupnom stredisku. Odbočila som doprava a zasekla sa v prúde vozidiel vychádzajúcich z hotela. Zaradila som sa spolu s ostatnými pred výjazd a hľadela na jeho auto, ako prešlo k reštaurácii s rýchlym občerstvením asi päťdesiat metrov odo mňa.
            A vtedy sa to stalo – náraz a útek.
            Niekoľko sekúnd a hotovo. Keby som nestála na mieste a nenapínala tak úporne zrak, určite by som to zmeškala.
            Auto, ktoré zrazu prudko vyštartovalo.
            Telo, ktoré preletelo cez predné sklo a pristálo na zemi v jednej pokrčenej kôpke.
            Zakvílenie motora, keď auto nechalo masakru za sebou a zmizlo na výjazde k dvojprúdovej vozovke.
            V šoku som nabrala a zadržala dych. Civela som na toho človeka na zemi, ktorý teraz pripomínal skôr odhodenú handrovú bábiku, a pýtala sa samej seba, čo sa vlastne stalo. Naozaj som to videla?
            Predné stierače sa sucho zadŕhali o sklo pred mojimi očami a ja som sa v hrôze prizerala, čo sa dialo potom. Ľudia v bezprostrednej blízkosti okamžite pustili tašky s nákupmi a rozbehli sa miesto činu. Niekto klesol na kolená, položil dlane na telo a začal poskytovať prvú pomoc. Ďalší ľudia vybiehali z reštaurácie a potom zasa utekali späť. Rastúci dav rýchlo obklopil scénu a zakryl mi výhľad. Zamestnanci v červených čiapkach a zásterách pobehovali okolo, občas niečo zavolali, vykríkli. Lopatky stieračov mi ešte stále vŕzgavo križovali výjav, horúci vzduch z klimatizácie bol zrazu príliš ťažký a ja som sa nemohla nadýchnuť. Potrebovala som na vzduch.
            Ľudia okolo mňa už vyliezali z áut a ja som sa tiež chystala vystúpiť. Odopla som si bezpečnostný pás a obrátila sa k dverám, ale zabudla som, že mám stále zaradenú rýchlosť a motor zapnutý. Kým jedna moja noha uvoľnila spojku, druhá zachytila plyn a auto zrazu šialene vyrazilo dopredu, rovno do kufra strieborného Mini.
            Hruďou som tvrdo narazila do volantu, čím sa spustil klaksón, a hlavou som vletela do niečoho ostrého, ale ak som zvrieskla od bolesti, bolo to kvôli nohe. O pedál sa mi zlomil podpätok topánky a zároveň niečo puklo v mojom členku.
            Nejaký muž v pokrčenom obleku, s pohľadom stále upretým na rozruch na druhej strane pred reštauráciou, otvoril dvere môjho auta na mieste spolujazdca.
            „Dopekla,“ povedal, keď ma odtiahol od volantu a uvoľnil stlačený klaksón, „ste v poriadku?“
            Zatiahol ručnú brzdu a očami skĺzol k môjmu členku.
            „Preboha!“ zvolal a otočil sa. „Potrebujeme sanitku!“
            Chcela som mu povedať, že to určite nebude treba, ale namiesto toho som kompletne ovracala sedadlo spolujazdca.

Vďaka nešťastiu, ktoré sa odohralo chvíľu predtým, venovali všetci mojej malej nehode omnoho väčšiu pozornosť, než si zaslúžila.
            Muž v obleku štekal rozkazy ostatným vodičom zoradeným pred výjazdom. Autá sa pomaly posúvali. Mladej žene, do ktorej auta som zozadu vrazila, musel niekto skontrolovať krk. Ktosi informoval zamestnancov hotela, takže priniesli teplý čaj a úplne zbytočný kufrík s prvou pomocou.
            Dosť sa debatovalo o tom, či by so mnou mali vôbec hýbať, než dorazí sanitka. Keď som začala z auta vyliezať sama, všetci pohotovo vyskočili.
            Trvala som na tom, aby ma vzali do hotela. Potrebovala som sa dostať preč od svojho auta a toho smradu vývratkov, a čo najďalej od toho hrozného incidentu a všetkého, čo nasledovalo po ňom. Ľudia sa prizerali, akoby to bola nejaká šou, triasli sa vonku v zime a bez najmenších zábran vyvaľovali oči.
            Odniesol ma muž v koženom motorkárskom oblečení, ktoré zreteľne zavŕzgalo pri každom kroku. V hale pri recepcii ma položil do prúteného kresla a rýchlo priniesol druhé, aby som si naň mohla vyložiť zranený členok. Keď mi chytili nohu, aby ju zdvihli na kreslo, vykríkla som od bolesti.
            Pri recepčnom pulte sa práve zapisoval starší pár a celý čas na mňa obaja uprene hľadeli. Z výrazu ich tvárí som pochopila, že asi vyzerám dosť zle. Vývratky na brade aj na blúzke, mejkap roztečený po celej tvári, semišové nohavice vytiahnuté na jednej nohe až ku kolenu a pochrámaný členok, celý krvavý, dotlčený a neprirodzene ohnutý. Utrela som si tvár a pokúsila sa aspoň o kúsok nohavicu stiahnuť, schovať svoju holú nohu, ale bolo to márne. Príliš som sa triasla, aby som bola schopná čokoľvek urobiť.
            Niektorí zamestnanci hotela trvali na tom, že pri mne zostanú až do príchodu sanitky – jedna staršia pani a ešte taký holobriadok. Hľadeli na mňa s veľkým súcitom, ponúkali mi čaj, kávu, vodu. Potriasala som hlavou. Už len pomyslenie na nejaké nápoje, alebo na čokoľvek iné, bolo úplne smiešne. Sotva som vládala rozprávať a bolo mi zima. Pri náhlivom odchode z domu som si zabudla vziať kabát. Ale to som im nemohla povedať, nedokázala som sformulovať do slov jedinú súvislú myšlienku.
            Tá staršia pani, ktorá sa držala pri mne, napokon odišla postarať sa o rastúcu skupinku turistov, ktorí sa zhromaždili pred pultom recepcie, a ja som bola iba rada. Chcela som byť sama. Modlila som sa, aby zmizol aj ten chlapec. Počula som, ako pani všetkých informovala, že ak sa potrebujú dostať k svojmu autu, zrejme budú musieť chvíľu počkať. Niekto sa spýtal, či už k tomu zranenému človeku pred reštauráciou dorazila sanitka. Ďalší chcel vedieť, či vinník z miesta nehody ušiel. Niekto sa zaujímal, či zranený zomrel, a mne na celom tele vyrazil studený pot, roztriasla som sa ešte viac. Azda som práve bola svedkom niečej smrti?
            „Vy ste to zrejme videli, však,“ poznamenal chlapec, keď sa turisti z recepcie vytratili. „Preto ste vrazili do auta pred sebou. Všetko ste to videli.“
            Hľadel cez sklené dvere na dav ľudí pred reštauráciou. Začal si obhrýzať necht na palci. Mňa zatiaľ úplne premohla panika.
            „Nič som nevidela.“ Hlas zo mňa vyrážal útržkovito a mne samej znel cudzo. „Práve som sa nedívala.“
            Prestal si obhrýzať prst a zahľadel sa na mňa.
            „Vylaďovala som rádio,“ povedala som mu. „Hlavu som mala sklonenú.“
            „Nič ste nevideli?“ zamračil sa. „Takže neviete, čo sa stalo?“
            Skúsila som sa od neho odvrátiť, zmeniť polohu, ale vtom mi do členka vystrelila ostrá bolesť. Zastonala som, no zároveň som za tú bolesť, za to rozptýlenie bola vďačná.
            „A čo sa stalo?“
            Žena, do ktorej som narazila, bola mladá. Krásna. Tvár mala dokonale nalíčenú, vlasy vyčesané, akoby bola práve na ceste do filmového štúdia, keď som do nej vletela. Od nehody mala stále pri uchu mobil a na mňa sa zhora dívala trocha znechutene, trocha s ľútosťou. Mala som štrnásťročnú dcéru, ktorá sa na mňa neraz dívala presne takto, celý čas pohadzovala vlasmi a prevracala oči. Myšlienka na dcéru, na Katie, vyvolala čerstvú vlnu adrenalínu, ktorá mi udrela do žalúdka a prevalila sa mi hore cez hruď. Na sekundu som si myslela, že omdliem.
            „Niekto tam zrazil človeka a zdrhol,“ povedal chlapec, kým ja som sa usilovala trochu ovládnuť. „Tak ona to nevidela.“
            Žena sa na mňa pozrela a ja som sa zhlboka nadýchla. Hrudník sa mi zachvel.
            „Mrzí ma to,“ povedala som potichu. „Veľmi, veľmi ma to mrzí.“
            Obaja sa na mňa na chvíľu mlčky zadívali, potom žena pokrčila plecami.
            „Tiež by som asi do niekoho nabúrala, keby som videla čosi také,“ povedala. „To si nevyčítajte.“
            „Ja som nič nevidela!“ Môj výbuch nás všetkých prekvapil a ja som v šoku iba nadvihla ruky. „Prepáčte,“ povedala som. „Prepáčte.“ Nato som vládu nad svojimi emóciami stratila úplne a rozplakala som sa. „Mrzí ma to, ale naozaj som nič nevidela. Práve som sa nedívala. Len som sa snažila dostať domov.“
            Šklbala som za nohavicu, chcela som schovať svoj členok, ktorý pomaly menil tvar. Za ten čas, čo som tu sedela, akoby narástol, z jednej strany úplne opuchol. Vyzeral ako členok niekoho iného, nemohol patriť mne. A ja som nepatrila na recepciu nejakého hotela, nemala by som tu byť. Mala by som byť doma vo svojej teplej kuchyni, počúvať rádio a dávať variť vodu na čaj. Toto bolo celé zle.
            Mladá žena mi položila ruku na plece a ja som sa pri tom dotyku mykla.
            „Aj tak je to auto mojej sestry,“ povedala mäkkým hlasom, „a jej to bude aj tak jedno, teraz je na Tenerife.“
            Zdvihla som zrak k tej tvári plnej súcitu. Venovala mi chabý úsmev a silno žmurkla, akoby namiesto objatia, a potom sa znova vrátila k svojmu mobilu. Sledovala som, ako zručne ho ovláda, ako behá prstom po displeji a ťuká, a dlaňou som si prešla po mokrých lícach.
            „Mohli by ste mi ho požičať?“ spýtala som sa. „Len by som potrebovala zavolať domov. Nemám pri sebe svoj telefón a musím sa im ozvať.“

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.