Nový román Paola Giordana, autora bestsellerov Osamelosť prvočísiel, Ľudské telo a Čierna a strieborná je skvelou sondou do nášho vnútra. Skúma nielen obdobie dospievania, ale mladosť ako takú. Požierači neba je príbeh z horúceho Talianska, ktorý nás vracia do čias, keď boli lásky životné a osudové…
Letá na juhotalianskom vidieku pri mestečku Speziale sú pre Teresu časom nesmiernej nudy. Práve ona je rozprávačkou a tak hneď cítime nudu, ktorú prežíva počas prázdnin na zapadnutej dedine. Môže tak akurát sledovať babičku, ako číta svoje obľúbené detektívky…
Jedného večera sa však všetko zmení a do jej
života vtrhnú traja chlapci – bratia, no nie pokrvní, takmer ešte deti, plní
nespútaných a čistých túžob ako ona. Prídu sa bez povolenia okúpať do ich
bazéna. Sú z neďalekého statku a to všetko sa zrazu stane pre Teresu
celým vesmírom. Všetkým…
Uprostred víru udalostí, ktoré Terese navždy zmenia život, stojí Bern, ktorý
ostatných priťahuje ako magnet a posúva ich za hranicu dovoleného. Bern pozná
len absolútne vášne – Boha, sex, prírodu a dieťa.
Požierači neba je príbeh o období voľnosti, nespútanosti, láske, ale aj smútku, bolesti a o sklamaní.
„Krásny, silný, emocionálny a skrz-naskrz aktuálny román.“
Esquire
Taliansky prozaik Paolo Giordano je povolaním fyzik, zaoberal sa teóriou fyzikálnych častíc. Po úspešných románoch Osamelosť prvočísiel – medzinárodný bestseller, za ktorý získal prestížnu taliansku literárnu cenu Premio Strega – a Ľudské telo sa tretí raz usiloval o priazeň čitateľov knihou Čierna a strieborná. Požierači neba sú jeho štvrtým románom.
Začítajte sa do novinky Požierači neba:
Videla som ich, ako sa kúpu v noci v
bazéne. Boli traja, mladučkí, ešte takmer deti, ako som vtedy bola aj ja.
V Speziale mi spánok ustavične prerušovali nezvyklé zvuky: šušťanie závlahy,
divé mačky, ktoré sa klbčili v tráve, vták donekonečna vypiskujúci rovnakú
melódiu. Keď som začiatkom leta prišla k babičke, mala som pocit, že som sa
vôbec nevyspala. Ležala som v posteli a pozorovala som predmety v izbe, ako sa
vzďaľujú a približujú, akoby celý dom dýchal.
Tej noci som počula zvuky z dvora, ale nevstala som hneď, lebo niekedy to bol
len strážnik, ktorý prišiel až ku vchodu a nechal v bráne lístok. No potom som
počula šepot a tlmený smiech. A vtedy som sa rozhodla vstať.
Vyhla som sa odpudzovaču komárov, ktorý na dlážke vydával modré svetlo, podišla
som k oknu a pozrela som sa dolu, prineskoro na to, aby som videla, ako sa
chlapci vyzliekajú, no práve včas, aby som prekvapila posledného z nich, keď sa
vnáral do čiernej vody bazéna. Osvetlenie pod arkádami stačilo na to, aby som
rozoznala ich hlavy, dve tmavšie a jednu, ktorá vyzerala ako strieborná.
Okrem tejto maličkosti pri pohľade odtiaľto pôsobili rovnako, pohybovali rukami
do kruhu, aby sa udržali na hladine.
Potom, keď ustal vietor, sa vo vzduchu rozhostil pokoj. Jeden z chlapcov
uprostred bazéna robil mŕtveho. Pri nečakanom pohľade na jeho nahotu mi stislo
hrdlo, hoci to bol len tieň, a predovšetkým moja predstavivosť. Prehol chrbát a
s kotrmelcom sa ponoril. Pri vynorení vykríkol a jeho kamarát so striebornou
hlavu ho capol po tvári, aby ho utíšil.
– To bolí, ty idiot! – povedal ten kotrmelcový, opäť nahlas.
Ten druhý ho ponoril pod vodu a vrhol sa k nim aj tretí. Bála som sa, že sa
pobijú, že niektorý sa utopí, ale so smiechom sa od seba oddelili. Posadali si
na koniec bazéna, kde bola voda plytšia, obrátiac sa mi mokrými chrbtami.
Chlapec uprostred, najvyšší z nich, vystrel ruky a objal ostatných dvoch okolo
krku. Rozprávali sa potichu, ale sem-tam som zachytila niektoré slovo.
Na okamih som mala chuť zísť dolu a spolu s nimi sa ponoriť do vlhkej noci.
Samota v Speziale vo mne vyvolávala hlad po akomkoľvek kontakte s ľuďmi, no v
štrnástich rokoch som sa na isté veci neodvážila. Mala som podozrenie, že
chlapci sú zo susedstva, lebo som ich vždy zazrela len zďaleka. Babička ich
volala „tí zo statku“.
Potom zavŕzgala drôtená vložka v posteli. Ktosi zakašľal. Na dlážke zašuchotali
papuče môjho otca. Skôr než som mohla skríknuť na chlapcov a varovať ich, už
bežal dolu schodmi a volal na správcu. Pod arkádou sa zažalo svetlo a Cosimo
vyšiel von v tej istej chvíli, ako sa môj otec zjavil na dvore, obaja v
boxerkách.
Chlapci vyskočili z bazéna a úchytkom zbierali porozhadzované šaty. Zopár
kúskov ostalo na zemi, no oni sa rozbehli do tmy. Cosimo sa ich pustil
prenasledovať, vykrikoval, ja vás zabijem, vy pankharti, hlavy vám rozbijem,
môj otec sa po chvíľke váhania pustil za ním. Videla som, ako zo zeme zdvihol
kameň.
Z tmy sa ozval výkrik, potom náraz tiel o pletivo, hlas, čo zvolal nie, poď
tadeto. Srdce mi tĺklo, akoby som bola na úteku ja, ja tá prenasledovaná.
Kým sa vrátili, chvíľu to trvalo. Otec si držal ľavé zápästie, na ruke mal
škvrnu. Cosimo mu ju prezrel zblízka, potom ho postrčil pod arkádu. A skôr než
zmizol v dome aj on, na okamih sa pozrel do tmy, ktorá pohltila votrelcov.
