O čom je knižná novinka Leto bez vody? Vtom mi to dôjde. Vrátiť sa týždeň pred začiatkom školského roka znamená, že mi ujde celé leto. Znamená to, že zmeškám festival, poslednú šancu stráviť celé tri dni s najbližšími priateľmi. Kým sa vrátim domov, aby som dokončila posledný ročník strednej, bude už polovica mojich kamarátov mimo mesta…
Leto bez vody je príbeh o tom, že občas nájdeme lásku na úplne nečakaných miestach. Príbeh o Anise, ktorá prinesie obrovskú obeť pre svoju rodinu, oželie celé leto, priateľov, zábavu, aby sa venovala blízkym. Pohodové letné čítanie, ktorému nechýba romantika, láska, komplikované vzťahy a zábava.
Anise plánuje stráviť každú minútu letných prázdnin so svojimi priateľmi: surfovaním, pojedaním dobrôt na pláži a posedávaním pri ohni až do úsvitu.
Ale po vážnej autonehode, pri ktorej si jej teta, ovdovelá matka troch detí, zlomí obidve nohy, je Anise po prvý raz nútená rozlúčiť sa so Santa Cruz, oceánom, priateľmi a dokonca aj so svojím sľubne sa začínajúcim vzťahom a odletieť do Nebrasky. Život v stredozemí však nie je jednoduchý. Anise sa celé dni stará o svojich mladších bratrancov a sesternicu v maminom rodnom dome.
Anisina mama od svojej dcéry a manžela odišla už dávno, sebecky uprednostnila vlastné záujmy pred rodinným životom, no opakovane sa vracia ako víchor na pár týždňov, len aby potom opäť bez rozlúčky zmizla na celé mesiace, ba aj roky.
Všetko sa skomplikuje, keď Anise stretne Lincolna, charizmatického skejtbordistu s jednou rukou. Ten vášnivú surfistku nabáda, aby vyskúšala skejtbord. Zatiaľ čo sa Anise zbližuje s Lincolnom a na pleciach nesie bremeno starostlivosti o svojich bratrancov a sesternicu, odcudzí sa svojim kamarátom, čo ju privedie k hroznému zisteniu. Naozaj je ako mama, ktorá sa na svojich milovaných vykašľala?
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Začítajte sa do novinky Leto bez vody, ktorú si môžete kúpiť aj tu.
Unáša ma Tichý oceán. Sedím na svojej doske, okolo mňa špliecha chladná voda a popritom sledujem surfistov, ktorí naháňajú malé vlny pri pobreží – majú jeden alebo jeden a pol metra, zvezú sa na nich len krátku vzdialenosť, pretože tie vlny sa čoskoro zmenia na penu. Ja čakám na niečo lepšie.
Slnko mi praží na kúsok kože na krku medzi neoprénovou kombinézou a vlasmi. Jemná pokožka ma páli, ale ani sa nepohnem. Nad hlavou mi krúžia čajky a snažia sa prehlušiť šplechot vĺn. Strmhlav sa rútia k hladine, potom opäť prudko vzlietnu nahor so zobákmi plnými morských rias a drobných rýb.
A potom to príde – zbadám, ako sa z diaľky približuje, ide priamo ku mne. Rýchlo sa pozriem na zelenomodrú vodu a sledujem, ako sa vytvára vlna. Nemá meter ani dva. Nie, je oveľa vyššia. Prstami si ťukám po stehnách, nakláňam sa dopredu a hryziem si pery popraskané od slnka.
Zatiaľ čo voda stúpa čoraz vyššie, moje telo zaplavuje dychtivá túžba. V Santa Cruz bývajú len malé vlnky, zriedkakedy natrafíte na takú, čo vám siaha vyše hlavy. Pokiaľ ide o mňa, tak by som brala akúkoľvek, ak je vyššia než stopäťdesiat centimetrov. No vlna, čo sa ku mne valí, čo sa ku mne rúti s nespútaným odhodlaním, vyzerá, že má takmer tri metre. To by znamenalo, že ide o najvyššiu vlnu môjho života.
Viem, že by som mala mať strach – mala by som sa báť, že ma rozbúrené more stiahne na dno, že stratím kontrolu nad surfom a rozbijem si hlavu o jeho ostré hrany –, ale ja cítim len ohromný adrenalín. To je ona. Moja vysnívaná vlna.
