Keď zhasnú svetlá: Príbeh o insomnii, ktorá vám môže vziať nie len spánok

Práve vychádza skvelý psychotriler od Mary Kubica Keď zhasnú svetlá a podľa mnohých je to ešte lepší, napínavejší príbeh ako jej vlaňajší hit Dobré dievča. Príbeh o insomnii, ktorá vám môže vziať nielen spánok, ale aj rozum… Najskôr ako e-kniha a o pár dní klasická papierová.

Keď zhasnú svetlá je výborne rozpracovaný psychotriler, ktorý vás pohltí od prvých strán. Kubica umne zvolila striedanie kapitol, v ktorých sledujeme Jessie v súčasnosti a v ďalších sa vraciame do minulosti s Eden… Kedy a ako sa prepoja ich príbehy? Vypátra Jessie svoju skutočnú identitu a spozná svoj pôvod? Bol celý jej život iba lož?

Hlavnou hrdinkou je teda Jessie Sloanová. Jej mama umiera na rakovinu a ona bdie pri jej posteli. Je unavená, zničená a po naliehaní lekárov si konečne vezme lieky, aby si trochu oddýchla. Zaspí…no po prebudení zistí, že jej mama je mŕtva. Prespala jej smrť a nesmierne si to vyčíta. Odvtedy začína trpieť insomniou a nedokáže spať.

Insomnia si postupne vyberá svoju daň: krvou podliate oči, zábudlivosť, záchvaty smiechu a čo je oveľa horšie, Jessie začína vidieť veci, ktoré neexistujú.
Čoskoro navyše zistí, že kvôli sociálnej poistke vlastne neexistuje a je evidovaná ako mŕtva. Je to iba nejaká administratívna chyba, alebo sa deje niečo oveľa zlovestnejšie? A podarí sa Jessie prísť na to, kto v skutočnosti je, kým nebude neskoro? Pretože po smrti mamy sa dozvedela šokujúce informácie…

Mary Kubica má slovenské korene. Jej starí rodičia pochádzajú z obce Považany neďaleko  Nového Mesta nad Váhom, aktuálne žije v Chicagu. V minulosti už navštívila svoju vzdialenú rodinu, ako aj obce, odkiaľ sú jej korene. „Bol to pre nás úžasný zážitok,“ spomína si Mary.

Začítajte sa do novinky Keď zhasnú svetlá:

Nemusím sa dívať do zrkadla, viem, ako vyzerám. Oči opuchnuté, bielka krvavé. Pokožku okolo nich mám podráždenú, červenú, lebo si ich stále mädlím. Takto je to so mnou niekoľko dní, odkedy mama umiera. Telo jej chradne, ruky a nohy má studené, krvný obeh zlyháva. Chvíľami stráca vedomie, odmieta jesť. Blúzni, rozpráva z cesty.

Posledné dni len chraptí, nahlas, nepravidelne. Lekár skonštatoval, že dochádza k takzvanému Cheyneovmu-Stokesovmu javu. Hlboké, rýchle dýchanie strieda útlm, dokonca zastavenie dychu. Keď nedýchala ona, nedýchala som ani ja. Nechty má modré, pokožku na rukách a nohách fľakatú, sivastú. „Predzvesť blížiacej sa smrti,“ oznámil mi doktor, chytil ma za plece a spýtal sa, či nemá zavolať niekoho, kto by bol so mnou, kým príde koniec.

„Už to nepotrvá dlho,“ povedal.
Pokrútila som hlavou, zadržiavajúc slzy. Nie, nebudem plakať. Už takmer týždeň sedím v tom istom kresle, v jednom pokrčenom oblečení, odskakujem si len do nemocničného bufetu po kávu. „Nemáme nikoho,“ odvetila som. „Sme len my dve — mama a ja.“

Vždy to tak bolo, iba mama a ja. Ak mám niekde otca, neviem o ňom. Mama mi ho celý čas tajila.  Je večer. Zas pri mne stojí lekár v naškrobenom bielom plášti, ustarostene sa díva na moje opuchnuté oči. Dáva mi tabletku. Mám ju užiť a ľahnúť si vedľa na voľné lôžko.
„Kedy si naposledy spala, Jessie?“ spýta sa ma, a kým stihnem zaklamať, že v noci — hoci som si zdriemla len na slabú polhodinku —, dodá: „Myslím, kedy si sa poriadne vyspala.“
Vysvetľuje mi, že bez spánku sa nedá žiť. Na nedostatok spánku sa aj zomiera. „Spánková deprivácia má vážne následky. Organizmus potrebuje oddych,“ nalieha. Nechápem, čo sa do toho stará, je mamin doktor, nie môj.

Pokrútila som hlavou, zadržiavajúc slzy. Nie, nebudem plakať. Už takmer týždeň sedím v tom istom kresle, v jednom pokrčenom oblečení, odskakujem si len do nemocničného bufetu po kávu. „Nemáme nikoho,“ odvetila som. „Sme len my dve — mama a ja.“

Vždy to tak bolo, iba mama a ja. Ak mám niekde otca, neviem o ňom. Mama mi ho celý čas tajila. Je večer. Zas pri mne stojí lekár v naškrobenom bielom plášti, ustarostene sa díva na moje opuchnuté oči. Dáva mi tabletku. Mám ju užiť a ľahnúť si vedľa na voľné lôžko.

„Kedy si naposledy spala, Jessie?“ spýta sa ma, a kým stihnem zaklamať, že v noci — hoci som si zdriemla len na slabú polhodinku —, dodá: „Myslím, kedy si sa poriadne vyspala.“

Vysvetľuje mi, že bez spánku sa nedá žiť. Na nedostatok spánku sa aj zomiera. „Spánková deprivácia má vážne následky. Organizmus potrebuje oddych,“ nalieha. Nechápem, čo sa do toho stará, je mamin doktor, nie môj.

Viac na: bux.sk

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.