Touto knihou z roku 1920 sa to všetko začalo: zrodil sa jej slávny hrdina. Geniálny súkromný detektív Hercule Poirot. Hoci knižku začala písať už štyri roky predtým, odmietlo ju celkovo šesť vydavateľov až sa dostala do spoločnosti Bodley Head…kde ležala 18 mesiacov. Až potom ju pozvali na stretnutie a ponúkli jej zmluvu, ale pod podmienkou, že prepracuje záverečnú kapitolu zo súdnej siene…
Pri príležitosti storočnice tvorby Agathy Christie a stých „narodenín“ legendárneho Poirota vychádza Vražda na zámku Styles v novom vydaní vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
Rozprávačom je kapitán Arthur Hastings. Jeho dávny priateľ John Cavendish ho pozve do rodinného sídla Styles, kde žije spolu s bratom a nevlastnou matkou Emily Inglethorpovou. Tá sa nedávno napriek protestom rodiny druhýkrát vydala za oveľa mladšieho muža.
Harmonické chvíle na anglickom vidieku naruší vražda – v jedno ráno nájdu starú paniu mŕtvu. Všetko nasvedčuje otrave strychnínom, hoci to spočiatku nie je jednoduché dokázať. A ešte zložitejšie je odhaliť páchateľa. Ako sa vrahovi podarilo dostať do jej zamknutej spálne?
Malebná dedinka Styles St. Mary sa priam hemží podozrivými: od nového úlisného manžela bohatej dedičky cez jej dvoch nevlastných synov až po pôvabnú mladučkú ošetrovateľku, ktorá pracuje v nemocničnej lekárni. Každý zo siedmich prítomných v sídle mohol mať dobrý dôvod sa jej zbaviť…
Kapitán Hastings šťastnou náhodou stretáva starého známeho Hercula Poirota, ktorý spolu s niekoľkými krajanmi získal v dedine Styles St. Mary azyl po úteku z Belgicka. Dopomohla k tomu svojimi charitatívnymi príspevkami i zosnulá pani Inglethorpová. Na objasnení jej smrti má preto Poirot aj osobný záujem. A je to možno jedine on, kto dokáže tento poriadne zamotaný prípad vyriešiť.
Vražda na zámku Styles bola najskôr prijímaná opatrne, ale rýchlo si získala fanúšikov a dočkala sa obrovských ovácií. Agatha Christie hneď dostala zmluvu na ďalších päť príbehov. Agatha tiež na radu vydavateľa upustila od myšlienky, že kniha vyjde pod pseudonymom Martin West alebo Mostyn Grey. K čitateľom sa tak prvý raz dostalo meno, ktorá sa postupne stalo pojmom v detektívnom žánri, aj v literatúre ako takej.
Začítajte sa do prvých strán knihy Vražda na zámku Styles:
PRICHÁDZAM DO STYLES
Obrovský záujem
verejnosti o prípad, ktorý bol svojho času známy ako „styleský“, dnes už mierne
opadol.
No vzhľadom na to, že vtedy spôsobil mimoriadny rozruch, požiadal ma jednak môj
priateľ Poirot, jednak rodina sama, aby som celý prípad opísal. Dúfajme, že tak
konečne umlčíme senzačné chýry, ktoré o ňom dosiaľ kolujú.
Najprv sa v krátkosti zmienim o okolnostiach, ktoré ma k prípadu doviedli.
Vrátil som sa z frontu domov ako vojnový invalid. Po niekoľkých mesiacoch
strávených v pomerne deprimujúcom sanatóriu som dostal mesačnú zdravotnú
dovolenku. Nemal som blízkych príbuzných ani priateľov, a kým som uvažoval, čo
robiť, náhodou som stretol Johna Cavendisha. V posledných rokoch som sa s ním
často nevídal. Vlastne som ho ani dobre nepoznal. Hoci by ste mu vôbec nehádali
štyridsaťpäť rokov, bol odo mňa o pätnásť rokov starší. Ako chlapec som často
navštevoval zámok Styles, vidiecke sídlo jeho matky v Essexe.
Spomínali sme s Johnom na staré časy a náš rozhovor sa skončil tým, že ma
pozval do Styles, aby som tam strávil dovolenku.
„Matka sa poteší, keď ťa znovu uvidí — po
toľkých rokoch,“ dodal.
„Má sa dobre?“ spýtal som sa.
„Och, áno. Možno vieš, že sa opäť vydala.“
Obávam sa, že som dostatočne neskryl prekvapenie. Pani Cavendishovú, ktorá sa
vydala za Johnovho otca, vdovca s dvoma synmi, som si pamätal ako peknú ženu v
strednom veku. Teraz už istotne bude mať najmenej sedemdesiat rokov. Utkvela mi
v pamäti ako energická, autoritatívna osoba, ktorá sa priam vyžíva v
dobročinnosti. S veľkým potešením organizovala charitatívne bazáre a hrala sa
na dobrodinku. Bola to veľmi štedrá žena a oplývala značným majetkom.
Vidiecke sídlo Styles Court kúpil pán Cavendish hneď na začiatku manželstva.
Jeho manželka si ho tak osedlala, že keď zomieral, odkázal jej na dožitie celé
panstvo, ako aj väčšinu svojho majetku. Toto usporiadanie očividne nebolo
férové voči jeho dvom synom. Ich nevlastná matka k nim však vždy bola veľmi
štedrá, navyše keď sa s ňou ich otec oženil, boli ešte takí malí, že ju
pokladali za vlastnú matku.
Mladší Lawrence bol jemný mladík. Vyštudoval za lekára, no medicínu čoskoro
zanechal a ostal doma, pokúšal sa uspokojiť svoje literárne ambície. Písal
básne, no jeho verše nikdy nezaznamenali úspech.
John nejaký čas pôsobil ako advokát, napokon dal prednosť príjemnému vidieckemu
životu. Pred dvoma rokmi sa oženil a do styleského sídla si priviedol manželku,
hoci som tušil, že by bol radšej, keby mu matka zvýšila apanáž, čo by mu
umožnilo zariadiť si vlastný domov. Pani Cavendishová však rada presadzovala
vlastné plány a očakávala, že ostatní sa s nimi stotožnia, a v tomto
prípade mala dozaista výhodu, lebo peniaze držala v hrsti ona.
John si všimol, že matkin nový sobáš ma prekvapil, a skľúčene sa usmial.
„Ten mizerný chlap!“ vybuchol nahnevane.
„To ti teda poviem, Hastings, máme naozaj Ťažký život. Aj Evie — pamätáš sa na
Evie?“
„Nie.“
„Hm, tuším prišla až po tebe. Je matkinou
pravou rukou a spoločníčkou, všade bola, všetko vie! Je taká správna — naša milá
Evie! Už nie je mladá ani pekná, ale je presne taká, akú si ich hra vyžaduje.“
„Začal si hovoriť o…“
„Áno, o tom chlapovi! Z ničoho nič
prikvitol pod zámienkou, že je Eviným bratancom z druhého kolena alebo niečo
také, hoci ona sa k nemu veľmi nadšene nehlásila. On je absolútny outsider, to
je každému jasné. Nosí dlhú čiernu bradu a v každom počasí lakové kožené
čižmy! Matka si ho však hneď obľúbila a zamestnala ho ako svojho tajomníka —
vieš, že vždy držala ochrannú ruku nad stovkou dobročinných spolkov?“
Prikývol som.
„Pravdaže, vo vojne sa zo stoviek stali
tisícky. Niet pochýb, že ten prišelec bol pre ňu veľmi užitočný. No všetkých
nás takmer porazilo od zlosti, keď zrazu pred tromi mesiacmi oznámila, že sa s
Alfredom zasnúbili! Ten chlap je od nej určite aspoň o dvadsať rokov mladší!
Nejde mu o nič iné, len o jej majetok.
Ale nech sa páči — ona si je vlastnou paňou, a tak sa zaňho vydala.“
„Musí to byť pre všetkých ozaj ťažká
situácia.“
„Ťažká! Na porazenie!“
A tak sa stalo, že o tri dni nato som vystúpil z vlaku na absurdne malej
staničke Styles St. Mary, zastrčenej uprostred zelených lánov a poľných ciest,
akoby nemala žiaden očividný dôvod na existenciu. John Cavendish ma čakal na
peróne a hneď ma odviedol k autu.
„Vieš, sem-tam sa dostaneme ku kvapke či
dvom benzínu,“ poznamenal. „Najmä vďaka matkiným aktivitám.“
Dedina Styles St. Mary ležala asi tri kilometre od malej stanice a zámok Styles
asi pol druha kilometra na druhú stranu. Bol začiatok júla, pokojný teplý deň.
Keď ste sa zahľadeli na zelené essexské roviny, mierumilovne ležiace pod
popoludňajším slnkom, takmer ste nemohli uveriť, že ani nie tak ďaleko odtiaľto
zúri vojna. Mal som pocit, akoby som sa ocitol v inom svete.
