Opäť tu máme 1. jún – Deň detí! Mnohí z nás už vyrástli z tohto krásneho obdobia. Ale priznajme si, určite sa medzi nami nájde pár „dospelákov“, ktorí by sa teraz aspoň na chvíľu presunuli do kože malého štupľa. Pre niektorých to však nie je až taký problém. Nazývame ich večné deti.
Kúsok z histórie
Od kedy a kde sa vlastne začal sláviť Deň detí? Idea sa zrodila na Svetovej konferencii pre blaho detí (World Conference for the Wellbeing of Children) v Ženeve v roku 1925. Tú schválili zástupcovia 25 krajín. Zaoberala sa detskou prácou, chudobou, vzdelaním a inými otázkami, ktoré sa týkali detí na celom svete. Viacero vlád po konferencii zaviedlo vo svojich krajinách tento deň. Jeho cieľom bolo urobiť deťom radosť, a zároveň sa upriamiť na problémy týkajúce sa sveta detí.
Ako rozpoznáte večné deti?
Do vzácnej „čeľade“ s názvom večné deti môžeme v prvom rade zaradiť všetkých šťastlivcov, ktorí sa narodili práve v tento deň a ľahko sa môžu vyhovoriť na svoje bláznivé, pojašené, detské, veselé alebo huncútske správanie.
Pri týchto jedincoch je veľmi jednoduchá identifikácia:
- Svoje blikajúce očká na veselej tvári rozžiaria pri akomkoľvek kontakte s obľúbenou osobou, vecou, činnosťou alebo udalosťou.
- V ich palete vlastností dominuje kvalitný humor, ktorý sa prelína s miernou škodoradosťou.
- S obľubou nahuckávajú svoje ratolesti (teda, ak ich už majú) na darčeky, ktoré sa deťom nemusia vždy páčiť, ale po ktorých túžili už v detstve a nedostali ich.
- Majú narodeniny na Deň detí.
Máte večné deti vo svojom okolí?
Do tejto kategórie môžem zaradiť aj môjho otca. Nikdy ho pri gratulácií neobídu slová:“Tak všetko najlepšie ku dňu detí, a zároveň aj k narodeninám!“ Myslím, že si na to po toľkých rokoch aj zvykol a berie to s humorom. Tak ako svoje vtipné poznámky, pri ktorých nám častokrát vyprskne slina od smiechu. A keby len jedna. Ale veď to je predsa poslanie večných detí. No nie?
