Obľúbená autorka historických romancí Mary Baloghová opäť napísala úžasnú romancu, v ktorej sa prenesiete do minulosti medzi grófov, markízov a šľachtičné. Slovenské čitatelky si už zamilovali jej predchádzajúce knihy ako Sobáš z rozumu, Jedna noc lásky, Šteklivé tajomstvá, Vášeň ako liek, či Láska bez citu.
Teraz je tu ďalšia regentská romanca Darujem ti úsvit.
Dcéra francúzskeho grófa Jeanne Morrisettová sa prvý raz stretla s Robertom Blakom, nemanželským synom anglického markíza, keď mala pätnásť a on sedemnásť. Zaľúbili sa do seba, no jeho pôvod ich láske nežičil.
Keď sa o jedenásť rokov opäť stretnú, on je kapitánom britskej armády a ona sa stala vdovou Joanou da Fonte po portugalskom markízovi. Francúzsko a Anglicko medzi sebou zvádzajú neľútostnú vojnu a Portugalsku hrozí invázia napoleonských vojsk.
Joana aj Robert, obaja mladí ľudia sú vtiahnutí do víru intríg ako špióni. Pracujú na nebezpečnej misii, ktorá je životne dôležitá pre úspech spojeneckých vojsk.
No iba Joana vie, že stoja na rovnakej strane.
Očarujúca kráska a odvážny dôstojník zahoria k sebe vášňou, ktorá zatieni nebezpečenstvo a hrôzy vojny. Podarí sa však ich láske tentoraz zvíťaziť nad nepriazňou osudu?
„Jedna z najlepších jej romancí.“
New York Times
Začítajte sa do novinky Darujem ti úsvit:
1
Anglicko 1799
ZÁBAVA V HADDINGTON HALLE V SUSSEXE, vidieckom sídle markíza z Quesnay, bola v plnom prúde. Z otvorených okien salónu sa ozývala hudba a veselá vrava. Nebol to ples, skôr tanečná zábava na počesť dvoch markízových hostí, ktorí prišli rozšíriť rady miestnej šľachty.
Nie, nebol to ples, no mladík, čo sedel sám vonku na lavičke pri veľkej mramorovej fontáne pod terasou, veľmi túžil byť medzi hosťami. Kiežby mohol zmeniť osud a ocitnúť sa na tanečnom parkete s ňou, mladučkou tmavovlasou, tmavookou dcérou otcovho priateľa. Stačilo by mu na ňu aspoň hľadieť, prehodiť s ňou zopár slov, priniesť jej pohár limonády. Kiežby… Ako zvyčajne, túžil po nemožnom. Mama mu často vravievala, že je nenapraviteľný rojko. A mala pravdu.
Zábavy sa nemohol zúčastniť z dvoch dôvodov. Ten prvý bol fakt, že mal iba sedemnásť rokov. Ten druhý dôvod však bol oveľa závažnejší. Bol totiž nemanželský syn markíza. Túto skutočnosť si nikdy veľmi neuvedomoval, zvláštny význam nadobudla až po nečakanej smrti matky pred pol druha rokom. V detstve a chlapčenstve sa mu videlo celkom prirodzené, že má otca, ktorý nežije s nimi, ale s inou manželkou vo veľkom dome, hoci okrem neho iné deti nemá. Otec ich často navštevoval a podporoval, no nikdy sa nestal súčasťou ich domova.
Až po matkinej smrti si začal naplno uvedomovať svoju situáciu. Mal vtedy iba pätnásť rokov, a odrazu stratil všetko, čo preňho predstavovalo istotu. Presťahoval sa k otcovi, no domov tam nenašiel. Vôbec sa tam necítil dobre. Markíza, otcova manželka, ho nemohla ani vystáť, čo mu pri každej príležitosti jasne dávala najavo. Väčšinu času ho ignorovala. Jeho postavenie v otcovom dome bolo nejasné. Nebol členom rodiny, nepatril však ani medzi služobníctvo.
Po smrti matky začal otec intenzívne premýšľať o synovej budúcnosti a chlapec si zrazu uvedomil, že nemanželský pôvod bude mať preňho neblahé dôsledky. Markíz totiž dospel k záveru, že pre syna bude najvhodnejšia vojenská kariéra. Rozhodol sa chlapcovi, keď dovŕši osemnásť rokov, kúpiť hodnosť dôstojníka v armáde. Samozrejme, nie v jazdeckom, ale pešom pluku. A určite nie v Kráľovskej garde, pretože tam boli hodnosti vyhradené výlučne pre synov aristokratov. Legitímnych, prirodzene. A hoci mal markíz jediného syna, bol nelegitímny.
„Vy nie ste na plese?“ ozval sa z tmy tichý hlas. Zdvihol hlavu a od prekvapenia takmer onemel. Priamo pred ním stál dôvod, pre ktorý tak veľmi túžil byť v salóne – Jeanne Morisettová, dcéra grófa de Levisse, rojalistu, ktorý ušiel z Francúzska počas vlády teroru a odvtedy žil v Anglicku.
Rozbúšilo sa mu srdce. Ešte nikdy nebol pri nej takto blízko, ešte nikdy sa ňou nezhováral. Mykol plecom. „Nechcelo sa mi,“ odpovedal. „Veď to ani nie je ples, len vidiecka zábava.“
Sadla si vedľa neho. V ľahkých svetlých šatách, ktorých farbu v tme nedokázal rozoznať, pôsobila útlo a krehko. Tvár jej lemovalo nespočetné množstvo drobných kučier a veľké oči sa jej v mesačnom svite ligotali. „Ach, tak veľmi by som tam chcela byť,“ prehovorila zasnene. „Dúfala som, že mi to dovolia, ale ocko nesúhlasil. Vraj som primladá na tanec s džentlmenmi. Mať pätnásť rokov je strašná otrava, však?“
To znamená, že vôbec nebola vnútri s hosťami. Trápil sa zbytočne. Opäť mykol plecom.
„Som trochu starší,“ spresnil. „Mám už sedemnásť.“
Vzdychla si. „Keď ja dovŕšim sedemnásť, každý večer budem tancovať, chodiť do spoločnosti, do divadla a na plesy. A keď dospejem, budem si robiť, čo sa mi zachce.“
V tvári mala živý, oduševnený výraz. V živote nevidel krajšie dievča. Celý týždeň si nedal ujsť jedinú príležitosť, aby ju aspoň na okamih zahliadol. Pôsobila ako malý žiarivý drahokam, krásny na pohľad a príjemný na snívanie, jemu však celkom nedostupný.
„Ocko vravel, že keď to bude bezpečné, vrátime sa do Francúzska,“ vzdychla si. „Zdá sa, že vďaka Napoleonovi Bonapartovi sa situácia upokojuje. Vraj ak to takto pôjde ďalej, možno sa budeme môcť vrátiť, nemá zmysel dúfať v návrat kráľa.“
„Takže tancovať budete vo Francúzsku,“ poznamenal.
„Možno.“ V očiach mala zasnený výraz. „Radšej by som zostala v Londýne. Anglicko poznám lepšie ako Francúzsko. Radšej by som žila tu. Dokonca lepšie hovorím po anglicky ako po francúzsky.“
Napriek tomuto konštatovaniu mala slabý francúzsky prízvuk, čo jej ešte pridávalo na príťažlivosti.
„Ste synom markíza, však?“ vyzvedala sa. „Ale nenosíte jeho meno.“
„Volám sa po matke,“ vysvetlil. „Zomrela predminulú zimu.“
„Ach, to ma mrzí. Aj mne mama zomrela, keď som bola ešte malá. Odkedy sa pamätám, vždy som žila iba s ockom. Ako sa voláte?“
„Robert,“ predstavil sa.
„Robert,“ meno vyslovila s francúzskym prízvukom, potom sa naňho usmiala a zopakovala ho s anglickou výslovnosťou. „Robert, zatancujte si so mnou. Viete tancovať?“
„Matka ma naučila,“ odpovedal. „Tu vonku? Tu predsa nemôžeme tancovať!“
„Prečo nie?“ zvolala, vyskočila na rovné nohy a natiahla k nemu útlu ruku. „Hudba hrá dosť hlasno.“
„Poraníte si nohy na ostrých kameňoch,“ namietol, a keď ho viedla na terasu, ustarostene si obzeral jej tenké hodvábne črievičky.
Zasmiala sa. „Nevyhovárajte sa, Robert. Veď tvrdíte, že matka vás naučila tancovať. Alebo máte obidve nohy ľavé?“ doberala si ho.
„Vôbec nie,“ ohradil sa rozhorčene. „Ak si to želáte, zatancujeme si.“
„To neznie veľmi nadšene,“ konštatovala. „Mali by ste vyskakovať od radosti, že si so mnou môžete zatancovať, Robert. Mali by ste sa tváriť, že je to jediná vec na svete, po ktorej túžite. No nič. Tak si teda zatancujme.“
S dievčatami mal iba málo skúseností. Je síce pravda, že Mollie Lumsdenová, jedna z otcových slúžok, sa mu často plietla do cesty, a keď mu ráno ustielala posteľ, vyzývavo sa ponad ňu naťahovala. Ale tiež je pravda, že keď sa jediný raz pokúsil ukradnúť jej bozk, odbila ho s tým, že jej priazeň si musí zaslúžiť. Lenže medzi bucľatou Mollie a Jeanne Morisettovou bol priepastný rozdiel.
Na terase zaliatej mesačným svitom tancovali menuet. Mlčky sa sústredili na hudbu a kroky, hoci chlapcovu pozornosť priťahovalo aj niečo iné. Ukradomky si obzeral štíhlu postavu dievčaťa, s ktorým tancoval. Ruku mala teplú, útlu a jemnú. Pomyslel si, že v živote sa mu už nemôže prihodiť nič krajšie ako tento okamih.
„Ste veľmi vysoký,“ ozvala sa, keď hudba dohrala.
Mal vyše stoosemdesiat centimetrov. Žiaľ, rástol iba do výšky. Povedať, že je štíhly, by bolo príliš lichotivé. Neznášal svoj obraz v zrkadle. Túžil byť urastený, mužný a príťažlivý, hoci pochyboval, že raz bude z neho niečo iné ako nevzhľadný dlháň.
„A máte krásne plavé vlasy,“ pokračovala. „Už celý týždeň obdivujem, ako nádherne sa vám vlnia. Aj ja by som chcela také.“ Veselo sa zasmiala. „Som rada, že si ich nestriháte. Bola by to večná škoda.“
Bol ako omámený. Stále ju držal za drobnú, jemnú ruku.
„Mala by som byť vo svojej izbe,“ poznamenala. „Ocko by mi dal, keby zistil, že som vonku.“
„So mnou ste predsa v bezpečí,“ namietol. „Ochránim vás.“
Spopod mihalníc sa naňho šibalsky pozrela.
„Ak chcete, môžete ma pobozkať,“ vyzvala ho.
Prekvapene na ňu vyvalil oči. Jeanne Morisettová mu chce dať zadarmo to, čo mu Mollie odmietla? Ako by ju mohol pobozkať? Veď vôbec netuší, ako sa to robí.
„Ak nechcete, vrátim sa dnu,“ nečakala na odpoveď. „Určite máte strach.“
Áno, mal strach. Bol na smrť vydesený. „Samozrejme, že sa nebojím,“ vyhlásil sebavedome. Objal ju okolo štíhleho pása, sklonil hlavu a pobozkal na pery tak, ako vždy bozkával matku na líce – krátko, s hlasným cmuknutím.
Pocítil hebkosť jej tela a závan jemnej vône. Objala ho okolo krku, palcami sa mu dotkla zátylku. Spýtavo naňho upierala tmavé oči. Prehltol a vzápätí si uvedomil, že poskočenie ohryzku prezrádza, aký je nervózny.
„Samozrejme, že chcem.“ Opäť sklonil hlavu, ústami sa jej dotkol pier a niekoľko slastných okamihov ich tam podržal. S úžasom zisťoval, aký nepoznaný účinok to má na jeho telo. Zrazu sa mu ťažko dýchalo, zaliala ho horúčava a v slabinách pocítil napätie. Zdvihol hlavu.
„Och, Robert,“ povzdychla si. „Neviete si predstaviť, aké otravné je mať pätnásť rokov. Alebo áno? Pamätáte si ešte, aké to bolo? Vlastne u chlapca je to celkom iné. Očakávajú, že sa budem správať ako dieťa, lenže ja už nie som dieťa. A musím byť rozvážna a zdržanlivá, tváriť sa, že ma nesmierne teší spoločnosť vášho otca a matky – vlastne nie, markíza nie je vaša matka, však? – a ocka. Súčasne mi zakazujú spoločnosť mladých ľudí, ktorí sa práve teraz zabávajú a tancujú v salóne. Ako to tu vydržím ešte ďalší týždeň?“
Túžil zvesiť z oblohy zopár hviezd a položiť jej ich k nohám. Túžil, aby hudba hrala celý týždeň, aby s ňou mohol tancovať, aby ju mohol bozkávať, aby ju mohol zabávať počas nudnej návštevy na vidieku.
