stromy

Stromy rastú do neba je príbeh hlboko ľudský, akoby ho napísal sám život. Dojímavý príbeh plný drám, nešťastia, zúfalstva, nenávisti, ale aj lásky a radosti. Prostredníctvom pohnutých osudov hlavného hrdinu autorka Ivona Gallová zachytáva sto rokov života na Slovensku od roku 1912 až po súčasnosť.

Milan Kasanický z knihy Stromy rastú do neba prežil chudobné, no krásne detstvo na Liptove u starých rodičov. Napriek tomu, že v mladosti zažil veľa príkoria a duševných i telesných útrap, ostal dobrým, láskavým človekom, vždy ochotným pomáhať druhým. Keď po tridsiatich rokoch strávených v cudzine prichádza na Slovensko, návratom na známe miesta sa snaží vyrovnať s ťaživou minulosťou.

Autorka knihy Stromy rastú do neba priznáva, že celý dej a jednotlivé scény sa jej doslova premietali v hlave ako film. Postavy mali svoj vlastný vývoj, často akoby nezávisle od nej, respektíve v rozpore s tým, čo ona pôvodne zamýšľala. „Námet na knihu som nosila v hlave už dlhšie, ale skutočný podnet prišiel z ničoho nič. Len čo ma pochytil, vedela som, že sa ho nezbavím, až pokiaľ knihu nenapíšem.“

Z príbehu Stromy rastú do neba cítiť, že Ivona Gallová si naštudovala mnohé historické fakty a reálie. Hlavne tie, ktoré sama nezažila, či už ide o život na dedine v predvojnovom alebo medzivojnovom období alebo o situáciu počas tzv. slovenského štátu. „Myslím si, že to bolo potrebné aj preto, aby som „nasiakla“ dobou, o ktorej som písala,“ dodáva autorka.

Nielen knihy, ale napríklad aj dedinské kroniky jej pomohli pochopiť atmosféru v spoločnosti a priblížiť niektoré dnes už málo známe skutočnosti.

Napríklad život slúžok v majetných domoch, alebo akým spôsobom získavali naši predkovia šifkarty, či ako prebiehalo zásobovanie počas slovenského štátu.

Začítajte sa do novinky Stromy rastú do neba, ktorú si môžete kúpiť aj tu.

Manhattan 2012

Od pohrebu starého otca ubehlo už dvanásť rokov.
Na smrť si vybral jedinečný deň, zomrel na prelome tisícročí. Kým sa ľudia radovali a oslavovali tento zlom, on tíško skonal v hlbokom kresle s rukami položenými na opierkach.
Keď sme ho našli, skrúteného v ušiaku ako paragraf, jemne sa usmieval, akoby sa stále díval cez okno na rieku, most, panorámu mesta alebo videl v diaľke jedinečné a neopakovateľné vesmírne divadlo.

Na stolíku mal položené okuliare, rozčítanú detektívku so záložkou niekde uprostred a New York Times otočené na rubrike prinášajúcej správy zo sveta. Dennodenne hltal informácie, nepoľavil ani na sklonku života.

Poslednýkrát sme boli spolu cez vianočné sviatky. Aj vtedy sedel vo svojom obľúbenom kresle, sršala z neho nevyčerpateľná energia, ktorou oplýval, odkedy si ho pamätám. Ponúkol ma horúcou čokoládou a obľúbenými šiškami z Dunkinʼ Donuts.
Sedeli sme v obývacej izbe, iba ja a on, atmosféru podfarbovali jemné bluesové melódie, blikajúce svetielka na mohutnej vianočnej jedli v rohu miestnosti, vôňa čokolády s vanilkou.

Mlčali sme, mlčali sme aj ďalej, keď melódie z cédeprehrávača dozneli, a sústredení do ticha sme sa neodvážili narušiť intimitu chvíle.
„Srdiečko, zapáľ sviečky, prosím. Vieš, že mám rád hrejivé teplo sviec,“ prerušil ticho.
Zapálila som päť vysokých bielych sviečok na mosadznom svietniku. Bol ešte deň, ale nebo zatiahnuté mrakmi neprepúšťalo veľa svetla.
Sviece sa rozžiarili, blikotajúce plamienky sa odrážali v sklenej vitríne plnej krištáľových čiaš a pohárov na víno.

Dva poháre som vybrala a naliala do nich suché biele víno, ktoré som priniesla. Nevedela som, že si štrngáme naposledy. Keby som to bola vedela, bola by som ostala dlhšie, cestovala posledným metrom, neponáhľala sa domov. Alebo by som k nemu prišla aj s rodinou na druhý deň. Ale nevedela som…

Vypila som pohár vína, pobozkala starého otca na obe líca a zavrela za sebou dvere. Stihla som už len zakričať, že prídem zasa na Nový rok.

Podľa starých legiend, keď sa narodí človek, pri jeho kolíske stoja tri sudičky a spriadajú nite ľudského osudu. Prvá sudička začína, druhá ho rozvíja a tretia prestrihuje vlákno života. Čo predpovedali sudičky jemu, to som už poznala.

Pri nespočetných návštevách mi rozpovedal zo svojho životného príbehu všetko, čo chcel, ba dokonca aj to, čo pôvodne neplánoval. Ako som sa mohla neraz presvedčiť, nemal v úmysle nič predo mnou skrývať, na to bol príliš čestný a otvorený. Skôr nepovažoval niektoré veci za podstatné a neuvedomil si, že môžu byť dôležité pri odhaľovaní ľudského osudu.

Myslím naňho veľmi často, v myšlienkach ma sprevádza životom aj ďalej. Ak sa mi darí, viem, že by bol na mňa hrdý. Ak musím prekonávať prekážky, šepká mi do ucha: Nevzdávaj to.

Keď odišiel, preplakala som celé dni a noci. Nedokázala som dodržať to, čo odo mňa žiadal, „jednoducho sa preniesť cez jeho smrť“ a „tešiť sa zo života“. Vravel, že prežil mnoho pekných chvíľ a že na to by som mala myslieť po jeho skone. „Sústreď sa na svoj báječný život, srdiečko, a neplač za starým človekom.“ Dokázala som to, ale až oveľa neskôr.
Jeho ďalšie želanie som splnila po niekoľkých týždňoch. Na Slovensku som rozptýlila jeho popol na miestach, ktoré mi označil na mape.

Máloktorý človek, ktorého som poznala, mal v sebe toľko pokory ako on. Sám vravel, že pokora je najdôležitejšia cnosť.

„Ľudia považujú pokoru za slabosť, myslia si, že do dnešného moderného sveta nepatrí. Som presvedčený, že len vďaka pokore môžem byť slobodný. Nikto mi nemôže ublížiť, veď mám rovnakú hodnotu ako každý iný človek. V živote prijímam všetko s pokorou, to dobré aj to zlé, a rád pomáham druhým, nezištne a nesebecky,“ vysvetľoval mi. „Pokora má v sebe dynamický náboj: ak si pokorná, považuješ za potrebné zlepšovať svoje vlastnosti, aby si bola láskavejším a ušľachtilejším človekom. Pokora poľudšťuje.“

Viem, že mal pravdu.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.