Kazety, ktoré sme pretáčali ceruzkou, telefóny s vytáčacím kolieskom, videopožičovne či malé elektronické zvieratko, o ktoré sme sa museli starať. Detstvo v 90. rokoch vyzeralo úplne inak ako dnes. Nemali sme smartfóny, sociálne siete ani neobmedzený prístup k internetu, no dokázali sme sa zabaviť celé hodiny. Spomínate si na tieto veci, ktoré boli kedysi úplne bežnou súčasťou života?
Dnes stačí pár kliknutí a máme hudbu, filmy, fotografie aj hry prakticky kedykoľvek poruke. V 90. rokoch to však fungovalo inak. Na obľúbenú pesničku sme čakali v rádiu, film sme si chodili požičiavať do videopožičovne a fotografiu sme si mohli pozrieť až po vyvolaní filmu.
Mnohé predmety, ktoré sme vtedy považovali za samozrejmosť, dnes mladšej generácii pripadajú ako z iného sveta. A pritom od tých čias neubehlo až tak veľa rokov.
Poďme si zaspomínať na detstvo, ktoré malo svoje čaro.
1. Kazety a ceruzka ako najlepší technický pomocník
Pamätáte si to nekonečné pretáčanie?
Kazety boli pokladom. Nahrávali sme si na ne obľúbené pesničky, rozprávky aj rôzne rozhlasové relácie. Mali dve strany, A a B, a keď sa páska zamotala alebo uvoľnila, prišla na rad obyčajná ceruzka.
Stačilo ju vložiť do otvoru kazety a otáčať. Takto sme vedeli pásku opäť navinúť bez toho, aby sme ju museli vyhodiť. A keď sme chceli nahrať svoju obľúbenú pesničku z rádia, čakali sme s prstom na tlačidle REC. Najhoršie bolo, keď moderátor začal rozprávať práve vtedy, keď sa skladba skončila.
Dnes si vytvoríme playlist za pár sekúnd. Vtedy sme si vlastnú hudobnú kompiláciu museli doslova vybojovať.
2. Walkman a slúchadlá s káblom
Hudbu sme si nenosili vo vrecku mobilu, ale v malom prehrávači na kazety – walkmane. K tomu slúchadlá, pár tužkových batérií a mohli sme vyraziť do školy, na výlet alebo na prechádzku.
Ak sa vybili batérie, bolo po počúvaní. A keď sme chceli preskočiť pesničku, museli sme kazetu pretočiť. Niekedy sme ju pretočili príliš ďaleko a mohli začať odznova.
Mať walkman znamenalo byť jednoducho „cool“.
3. Videopožičovne a kazety VHS
Piatkový večer mal pre mnohých svoj malý rituál. Vybrať film vo videopožičovni, priniesť ho domov a pripraviť sa na filmový večer.
Filmy sme sledovali na videorekordéri a veľké kazety VHS sa stali bežnou súčasťou domácností. Na obale bola fotografia filmu a niekedy stačil už samotný obrázok, aby sme vedeli, čo si chceme požičať.
Samozrejme, kazetu bolo treba po skončení pretočiť na začiatok. Ak sme na to zabudli, pri ďalšom pozeraní nás čakala nepríjemná práca.
A kto mal doma vlastnú zbierku rozprávok či filmov, ten mal malý poklad.
4. Tamagoči – malé zvieratko, ktoré potrebovalo našu pozornosť
Kto ho mal, dobre vie, aká to bola zodpovednosť.
Malé plastové vajíčko s displejom sa stalo jednou z najvýraznejších hračiek druhej polovice 90. rokov. Vo vnútri žilo virtuálne zvieratko, ktoré potrebovalo jesť, spať, hrať sa a občas aj liečiť.
Keď zapípalo, znamenalo to, že niečo potrebuje. A keď sme sa oň dostatočne nestarali, mohlo ochorieť alebo zomrieť. Pre niektoré deti to bola takmer tragédia.
Tamagoči sme nosili všade so sebou, kontrolovali ho počas dňa a niektorí naň mysleli dokonca aj v škole. Dnešné deti majú množstvo aplikácií a hier, ale kedysi nám na veľkú zábavu stačilo pár tlačidiel a malý čiernobiely displej.
5. Pogy, kiny a výmeny cez prestávky
Malé okrúhle kartičky s obrázkami, ktoré sa zbierali, vymieňali a používali pri hre. Pogy boli v 90. rokoch obrovským hitom medzi deťmi.
Princíp bol jednoduchý: vytvorila sa kôpka kartičiek a pomocou špeciálneho ťažšieho disku, takzvaného kina, sa hráči snažili pogy prevrátiť. Niektoré boli obyčajné, iné vzácnejšie a práve tie mali medzi spolužiakmi najväčšiu hodnotu.
Prestávky v škole sa často menili na malé obchodné stretnutia. Vymieňali sme, porovnávali zbierky a niekedy sme boli ochotní dať za jeden obľúbený kúsok aj niekoľko iných.
6. Telefón s vytáčacím kolieskom a pevná linka
Dnes zavoláme kamarátke jediným dotykom. V 90. rokoch mala väčšina domácností jeden spoločný telefón – pevnú linku. Niekedy s tlačidlami, inokedy ešte s klasickým vytáčacím kolieskom.
Ak sme chceli zavolať spolužiačke, museli sme poznať jej telefónne číslo. A keď niekto zdvihol na druhej strane, často to bol jej otec, mama alebo súrodenec.
„Dobrý deň, prosím vás, je doma Jana?“ bola úplne bežná veta.
Niekedy sme sa s kamarátmi dohodli, že sa stretneme vonku, a ak niekto neprišiel, jednoducho sme čakali. Žiadne správy typu „Kde si?“ ani zdieľanie polohy.
7. Fotoaparát na film – a napätie pri vyvolávaní fotografií
Tridsaťšesť záberov a ani jeden navyše.
Kým dnes urobíme desiatky fotografií za minútu, kedysi sme museli premýšľať, kedy stlačíme spúšť. Do fotoaparátu sa vkladal fotografický film, ktorý mal obmedzený počet záberov.
Fotografie sme si nemohli hneď prezrieť ani vymazať. Najskôr bolo potrebné film dofotiť, odniesť do fotoslužby a počkať, kým nám pripravili hotové zábery.
Až potom sme zistili, či sa nám fotografia podarila, či niekto nežmurkol alebo či sme náhodou nezachytili iba polovicu kamarátovej hlavy.
8. Game Boy, Tetris a herné konzoly
Nemali sme smartfóny, ale aj tak sme vedeli stráviť hodiny hraním. Medzi populárne zábavky patril Tetris, ktorý sa objavoval na rôznych prenosných elektronických hrách.
Niektorí mali Game Boy, iní herné konzoly pripojené k televízoru. Hry sa vkladali na kazetách a keď zariadenie nefungovalo podľa predstáv, občas sme sa ich pokúšali zachrániť vybratím a opätovným vložením.
Dnes máme hry v mobile, počítači aj na konzolách, no vtedy bolo niekedy najväčším luxusom požičať si od kamaráta novú hernú kazetu.
9. Časopis Bravo a plagáty na stenách
Kto vyrastal v 90. rokoch, možno si spomenie na časopis Bravo. Prinášal rozhovory s hudobníkmi, fotografie celebrít, rady, kvízy a, samozrejme, plagáty.
Na stenách izieb často viseli obľúbené kapely a speváci. Spice Girls, Backstreet Boys, Britney Spears či Leonardo DiCaprio. Plagáty sme si starostlivo vystrihovali a lepili na dvere, skrine alebo steny.
A keď vyšiel nový časopis, bolo potrebné ho kúpiť čo najskôr, aby nám neušiel rozhovor alebo plagát obľúbeného idolu.
10. Hranie vonku až do zotmenia
Možno najväčší rozdiel oproti dnešku nebol v predmetoch, ale v tom, ako sme trávili voľný čas.
Po škole sme odhodili tašku, prezliekli sa a utekali von. Na sídlisku sa hral futbal, schovávačka, vybíjaná, guma či skákanie cez švihadlo. Stačilo zazvoniť na kamarátku alebo zakričať pod oknom.
Domov sme sa vracali podľa toho, kedy sa zotmelo alebo keď nás rodičia zavolali z balkóna. A keď niekto povedal: „Ešte päť minút!“, znamenalo to, že sa mu domov vôbec nechce.
Žiadne skupinové chaty, žiadne online hry. Program vznikal priamo na ihrisku a často sme ani netušili, čo budeme robiť nasledujúcu hodinu.
11. Internet, ktorý vydával zvláštne zvuky
Koncom 90. rokov sa do niektorých domácností postupne dostával internet. Nebol však taký rýchly a dostupný ako dnes. Pripojenie cez telefónnu linku sprevádzalo charakteristické pískanie a praskanie modemu.
A potom prišiel ďalší problém – kým bol počítač pripojený na internet, pevnú linku ste spravidla nemohli používať na telefonovanie.
Webové stránky sa načítavali pomaly, obrázky sa zobrazovali postupne a človek musel mať poriadnu dávku trpezlivosti. Dnes by sme na načítanie jednej stránky možno nevydržali čakať ani pár sekúnd.
12. Keď sme si museli pamätať telefónne čísla
Toto je možno jedna z najzaujímavejších vecí, ktoré dnešným deťom vysvetľujeme len ťažko. Telefónne čísla kamarátov, rodičov, starých rodičov či najlepších kamarátok sme si často pamätali naspamäť.
Neboli uložené v kontaktoch, ktoré sa automaticky synchronizujú. Ak sme ich zabudli, museli sme ich nájsť v telefónnom zozname alebo sa opýtať niekoho, kto ich poznal.
A čo keď sme potrebovali zavolať z telefónnej búdky? Museli sme mať pri sebe mince alebo telefónnu kartu.
Dnes si pamätáme heslá do aplikácií, ale telefónne číslo najbližších ľudí často ani jedno.
90. roky boli iné. A možno práve preto na ne tak radi spomíname
Samozrejme, nie všetko bolo vtedy jednoduchšie alebo lepšie. Nemali sme toľko možností, informácií ani pohodlia ako dnes. Napriek tomu mnohí s úsmevom spomínajú na časy, keď sa voľný čas trávil vonku, obľúbená pesnička sa nahrávala z rádia a na fotografie sa čakalo niekoľko dní.
Možno nám nechýbajú samotné kazety, videorekordéry či staré telefóny. Skôr ten pocit, ktorý sa s nimi spájal. Radosť z maličkostí, stretnutia s kamarátmi a zážitky, ktoré sme si nemuseli nikam ukladať, pretože sme si ich jednoducho pamätali.
A teraz otázka pre vás: Ktorá vec z 90. rokov vám najviac pripomenula detstvo? Mali ste Tamagoči, zbierali ste pogy alebo ste si nahrávali pesničky z rádia? Napíšte nám do komentárov, na čo si spomínate najradšej!
