Začítajte sa do príbehu krásnej vdovy Violy
Kingsleyovej a sukničkára, búrliváka Marcela Lamarra.
Po románoch Krásna dedička, Horúce objatie a Vysnívaný manžel prichádza
obľúbená Mary Baloghová s novinkou – štvrtá kniha úspešnej série o osudoch
rodu Westcottovcov.
Začína sa Cesta za láskou.
Za dva roky, čo uplynuli od smrti grófa Riverdala, sa jeho rodine podarilo prekonať hanbu, že prišla o tituly a majetok. Len bývalá grófka Viola sa s tým stále nevyrovnala. Keďže deti sú dávno dospelé a ona už nie je súčasťou spoločenskej smotánky, netuší, kde by mala hľadať šťastie – až kým jej náhoda neprivedie do cesty príťažlivého Marcela Lamarra, markíza Dorchestera.
Z Marcela Lamarra sa po smrti manželky takmer pred dvadsiatimi rokmi stal notorický sukničkár a búrlivák. Viola ho poznala už ako mladá matka, no vtedy odolala jeho zvádzaniu. Marcelovi sa aj po rokoch zdá krásna vdova neodolateľná a zaumieni si, že tentoraz mu neunikne. Na svoje veľké prekvapenie však zistí, že Viola túži po vášnivom dobrodružstve rovnako ako on…
Cesta za láskou
je nádherný príbeh o druhých šanciach. O tom, že nikdy nie je
neskoro, aby ste našli svoju skutočnú lásku, s ktorou budete potom žiť
dlho a šťastne…
„Jeden z najlepších ľúbostných
príbehov Mary Baloghovej,“ napísal New York Times a dodáva, že
Baloghová určila svojimi brilantnými dojímavými príbehmi zlatý štandard
v historickej romantike.
Začítajte sa do novinky Cesta za láskou:
MARCEL LAMARR, MARKÍZ DORCHESTER, sa veľmi nepotešil, keď
jeho koč náhle odbočil na dvor nezaujímavého hostinca na kraji nezaujímavej
dediny, zakolísal sa a zastal. Dal svoju nespokojnosť najavo, nie slovami, ale
chladným upreným pohľadom, pričom zdvihol lorňon, no nie celkom k oku, keď
kočiš otvoril dvierka a ospravedlňujúco pozrel dnu.
„Koňovi
sa uvoľnila podkova, mylord,“ vysvetlil.
„Neskontroloval
si mu podkovy, keď sme pred hodinou menili záprah?“ spýtalo sa jeho lordstvo.
Ale nečakal na odpoveď. „Ako dlho?“
Kočiš pochybovačne pozrel na hostinec a stajne naboku, nevynoril sa z nich
koniar, aby im pribehol na pomoc. „Nie veľmi dlho, mylord,“ uistil svojho
zamestnávateľa.
„Rázna
a presná odpoveď,“ vyhlásilo jeho lordstvo stroho a spustilo lorňon. „Povedzme
hodinu? Ani o sekundu dlhšie? Počkáme vnútri, André, a oceníme kvalitu
piva, ktoré tu čapujú.“
Tón, akým to vyslovil, naznačoval, že od toho piva veľa neočakáva.
„Jeden-dva
krígle by neuškodili,“ odvetil veselo jeho brat André. „Od raňajok už prešlo
dosť času. Nechápem, prečo vždy musíš vyraziť tak zavčasu a potom tvrdošijne
sedíš v koči, kým menia záprah.“
Kvalita piva ich skutočne neohúrila, ale proti kvantite nenamietali. Pivo
podávali vo veľkých krígľoch a také spenené, že na stole zostávali mokré
kolieska. Hostinec sa možno preslávil práve tými litrami. Hostinský im bez
vyzvania priniesol čerstvé mäsové pirohy na dvoch tanieroch, takých plných, až
viseli cez okraj. Pochválil sa, že ich upiekla jeho dobrá žena, uklonil sa a
žiarivo sa na nich usmial, no jeho lordstvo len chladno, ľahostajne kývlo
hlavou. Tá dobrá žena vraj robí najlepšie mäsové pirohy a nákypy v okruhu
tridsiatich kilometrov, ba možno i viac, hoci jej hrdý manžel nechcel vyzerať
ako chválenkár. Ich lordstvá sa musia presvedčiť samy, no nepochyboval, že s
ním budú súhlasiť, možno povedia, že sú najlepšie v celom Anglicku — hádam
i vo Walese, v Škótsku a Írsku. Vôbec by ho to neprekvapilo. Boli ich lordstvá
niekedy v tých odľahlých končinách? Počul, že…
Nemuseli sa zaujímať o to, čo počul, lebo v tej chvíli sa otvorili dvere za
výčapom a zachránila ich trojica ľudí, takmer okamžite nasledovaná prúdom ďalších
hostí. Podľa všetkého to boli miestni dedinčania, všetci v nedeľnom oblečení,
hoci nebola nedeľa, veselo, hlučne zdravili hostinského aj iných hostí. Podľa
najhlasnejšieho z nich mali ústa vyprahnuté ako púšť a žalúdok prázdny ako
žobrákova miska v časoch hladomoru, takže sa potrebovali potúžiť pivom aj
pirohmi, lebo čoskoro je čas obeda a oslavy sa začnú až o hodinu, možno i
neskôr. Samozrejme, predpokladali, že keď sa začnú oslavy, bude tam plno hostí
až do večera, ale medzičasom…
V tej chvíli si niekto spomenul — a ostatní s ním náhlivo súhlasili —, že nič
sa nevyrovná kuchyni jeho manželky.
A preto sú tam, uistili hostiteľa.
Príchodzí si rýchlo uvedomili, že v ich strede sú dvaja cudzí ľudia. Niektorí
zmätene odvrátili pohľad a rýchlo sa usadili čo najďalej od stola neznámych,
pokiaľ to rozmery miestnosti dovoľovali. Tí odvážnejší im úctivo kývli hlavou a
usadili sa na svojich zvyčajných miestach. Jeden odvážlivec vyjadril nádej, že
ich urodzenosti si prišli užiť zábavu, ktorá sa bude v ich skromnej dedinke
konať až do večera. V miestnosti zavládlo ticho a všetka pozornosť sa
sústredila na ich urodzenosti v očakávaní odpovede.
Markíz Dorchester netušil, ako sa dedina volá, ani ho to nezaujímalo,
znechutene sa poobzeral po tmavom, spustnutom výčape, nikoho si nevšímal. Možno
ani nepočul tú otázku a nevšimol si, že všetci stíchli. Jeho brat mal veselšiu náturu
a bol ochotný tešiť sa z každej novinky, takže priateľsky kývol prítomným a
položil nevyhnutnú otázku.
„A
aké oslavy sa tu majú konať?“
Nič viac tí ľudia nepotrebovali. Chystajú sa oslavovať koniec žatvy a budú sa
konať súťaže vo všetkom možnom — v speve, hre na husliach, zápasení, lukostreľbe,
pílení dreva, a to menovali len zopár aktivít. Deti majú preteky v behu, v
jazdení na poníkoch, ženy vo vyšívaní a varení. Samozrejme, bude sa konať aj
výstava zeleniny a ovocia a tí najlepší dostanú ceny. Bude tam pre každého
niečo. Aj stánky so všetkým možným tovarom, za aký budú ľudia ochotní minúť
peniaze. Väčšinu záhradných plodov a ženských výtvorov po uzavretí súťaží
predajú alebo vydražia. Podvečer sa v sieni pod kostolom bude konať veľkolepá
oslava a večer bude tancovačka. Zisk z predaja pôjde na opravu kostolnej strechy.
