S. T. Ashman, autorka známa svojimi nekompromisne napínavými románmi, v tomto trileri opäť potvrdzuje svoje majstrovstvo spájať napätie, morálne dilemy a inteligentnú zápletku. Zabíjam vrahov nie je obyčajná detektívka – je to rafinovaný psychologický súboj, v ktorom sa génius klavírnej hudby mení na génia zločinu.
Hlavná hrdinka Leah Nachtnebelová nie je len geniálna klaviristka, ktorá hrala pred kráľovskou rodinou a prezidentmi, je aj lovkyňa vrahov. Všetko, čo vykoná, má presne vykalkulované a naplánované. Po vražde jedného sériového vraha v lese ten istý večer odohrá vypredaný koncert. Dôkazy vyzerajú byť až príliš jasné. Polícia si je istá, že zločin je prepojený na obchod s drogami.
Špeciálny agent FBI Liam Richter, známy svojím silným morálnym postojom a inštinktom ostrým ako britva, je jediný, kto ju podozrieva. Ona je však vždy o krok pred ním. Leah sa tak ocitá v konfrontácii nielen s húževnatým agentom, ale zároveň aj s ďalším vrahom, ktorého smrtiace pudy, odhodlanie a prefíkanosť môžu konkurovať jej samej.
Naozaj je možné, aby najslávnejšia klaviristka sveta bola zároveň aj chladnokrvnou vrahyňou?
Najväčšou devízou knihy nie je samotná akcia, detektívna zápletka a vyšetrovanie, hoci aj tie sú pútavé a stoja za to. Základom je však morálna dilema. Je Leah hrdinkou alebo zločincom, sériovou vrahyňou? Ak zabíja vrahov, je to pomsta, alebo očista sveta?
Autorka ukazuje, že aj génius môže byť monštrum a že inteligencia bez empatie je len inou formou šialenstva. Leah nie je tradičná antihrdinka – je to tragická postava, ktorá zničila samu seba tým, že chcela zachraňovať iných.
S. T. Ashman pri písaní priznala, že ju inšpirovali skutočné prípady sériových vrahov aj psychologické štúdie o spravodlivosti. Postava Leah vznikla spojením dvoch kontrastných svetov – dokonalosti hudby a chaosu zločinu. Zaujímavosťou je, že autorka počas písania knihy sama navštevovala klavírne lekcie, aby presne vystihla emóciu hudby, ktorá v príbehu funguje ako paralelný jazyk duše.
Názov Zabíjam vrahov vznikol počas rozhovoru Ashmanovej so súdnym psychológom, ktorý jej povedal: „Najnebezpečnejší sú tí, čo veria, že robia dobro.“ Tento výrok sa stal základným motívom celej knihy.
