Možno ste čítali ich hity Havranie dievča, Plameň túžby a Pýtiine pokyny. To bola prvá ich trilógia. No a pred piatimi rokmi odštartovali druhú sériu knihou Sklenené telá a chlapci si dali načas – až teraz prichádzajú s voľným pokračovaním pod názvom Bábkar. Dvojica Jerker Eriksson a Hakan Axlander Sundquist píše pod pseudonymom Erik Axl Sund. Našli si milióny fanúšikov nielen vo svete, ale aj na Slovensku.
Spoznávame inšpektora Kevina Jonssona, ktorý vyšetruje prípad obchodovania so sexom na internete. Človek s falošnou identitou, prezývaný Bábkar, používa zákerné metódy, aby si od neplnoletých dievčat vynútil erotické fotografie a účinkovanie v pornofilmoch.
Pátranie privedie Kevina k dvom šestnásťročným dievčatám Nove a Mercy. Napriek mladému veku už obe majú za sebou kruté skúsenosti, preto ich napokon prichýli Ústav pre sexuálne zneužívané dievčatá v Štokholme. Lieči sa tu aj Alice, dcéra dobre situovaného riaditeľa podniku, ktorý však žije dvojakým životom.
Jedného dňa však Nova s Mercy z liečebne utečú. V nádeji na lepší život v Amerike sú ochotné urobiť čokoľvek, klesajú však až na samé dno. Kevin Jonsson po nich neúnavne pátra, ale aj jeho svet sa rúca vo chvíli, keď vyjdú najavo fakty z minulosti jeho otca…
Ak máte chuť na drsný, napínavý a naozaj aktuálny severský triler, siahnite po Bábkarovi od dvojice Erik Axl Sund. Je to krimiromán nominovaný na prestížnu cenu Švédskej akadémie autorov detektívok za rok 2019!
Jerker Eriksson a Håkan Axlander Sundquist, píšuci pod pseudonymom Erik Axl Sund, dlhé roky experimentujú s hudbou, filmom a umením. Absolvovali niekoľko turné po Ukrajine, Rusku, Bielorusku a Poľsku s elektropunkovou kapelou I love you baby!
Celosvetový úspech dosiahli trilógiou Slabosť Viktórie Berghamovej (Havranie dievča, IKAR 2014, Plameň túžby, IKAR 2014 a Pýtiine pokyny, IKAR 2015), ktorá úspešne konkuruje dielam Stiega Larssona, a preložili ju do viac ako 35 jazykov.
Bábkar je druhou časťou voľnej trilógie Melanchólia, ktorej prvý diel vyšiel v Ikare roku 2016 pod názvom Sklenené telá.
Začítajte sa do novinky z vydavateľstva Ikar Bábkar:
Cesta 222
Smrť nie je čierna ako večná noc alebo biela ako svetlo v tuneli. Je to sivá metalíza, vyrobená v Nemecku, prispôsobená neobmedzenej rýchlosti.
Na ceste Värmdöleden leží sneh ako hmla, akoby snehové vločky zamrzli vo vzduchu. Auto prechádza bielou masou. Míňa nákupné stredisko Nacka Forum, tachometer ukazuje stopäťdesiat kilometrov za hodinu.
Tridsať metrov za ním ide iné auto takisto stopäťdesiatkou. Je to červená Toyota Prius, hybrid, o niekoľko rokov neskôr budú tieto autá sťahovať do servisov pre chybné brzdy, ktoré spôsobili viacero smrteľných dopravných nehôd. V zákrute pri Svindersvikene dostane toyota šmyk, v spŕške iskier sa kĺže pozdĺž zvodidiel.
Sivá metalíza naďalej zrýchľuje. Stošesťdesiat kilometrov za hodinu a dve dievčatá sa na seba usmievajú.
Mercy pevnejšie zovrie volant.
Nova si odhrnie vlasy z čela, zapáli si cigaretu.
Spustí okienko, v aute zavýja vietor. „Videla si? Zbavili sme sa ho.“
„Jeho? Ako vieš, že to bol on?“
„Vždy je to on.“
Na križovatke, kde sa Värmdöleden stretáva s Värmdövägen, poskakuje ručička na stoosemdesiatke. Nevedia, že dopravná polícia má dve autá, ktoré na ne čakajú pri stanici Henriksdals station, pripravené zastaviť ich pomocou ostnatého pásu.
„Deväťdesiat percent všetkých vrážd a deväťdesiat percent všetkých znásilnení spáchajú muži,“ tvrdí Nova. „A zo stovky pedofilov sú len dve ženy.“
„A radi týrajú zvieratá…“ doplní Mercy.
„Z tisícky osôb, ktoré rady kefujú iné druhy…“ Nova sa zasmeje. „Napríklad kravy, kozy, štence a malé nevinné kurence…“
„… je deväťstodeväťdesiatdeväť mužov a jediná žena, ktorá dokáže akceptovať konský čurák, čo vtlačila do seba, je na to vycvičená, vydrezúrovaná mužom.“
„Vymysleli hromadné znásilnenie, atómové bomby a elektrické kreslá.“
„Ako to, doriti, mysleli?“
„Majú veľmi vysoké sebavedomie. Všade boli, všetko videli, všetko vedia. Ale v skutočnosti sú jedna veľká chyba, omyl evolúcie.“
„Hej, jediné pozitívum ich druhu je, že miliardu ráz denne sa zneužívajú alebo zabíjajú. Prečo vôbec majú hlasovacie právo?“
„Zakaždým keď sa narodí muž, rodí sa potenciálny kanibal alebo pedofil. Nemali by mať nijaké práva, od narodenia…“
Nova s Mercy sa nepoznajú dlho, ale ich priateľstvo je také intenzívne, že sa im občas zdá, akoby boli jedna a tá istá osoba.
„Aby mohol jeden niečo povedať, mali by všetci chlapi prejsť testom, v ktorom dokážu, že to, čo hovoria, je zaujímavejšie, než čo vôbec kedy povedala každá ženská na svete počas svetových dejín.“
Nevidia blikajúce svetlo pri moste Danviksbron.
A už vôbec nie ostnatý pás.
Mercy zrazu zmizne úsmev z tváre. „Zabiť desať náhodne vybraných mužov je ako zabrániť štyridsiatim ôsmim sexuálnym útokom,“ uvažuje. „Vrátane vraždy a sexuálneho zneužívania detí. Všetkých mužov by mali od chvíle, keď sa narodia, prehovárať, aby spáchali samovraždu.“
„Môj biologický otec ju spáchal,“ pripomína Nova.
„Všetci okrem tvojho a môjho otca by mali spáchať samovraždu.“
„Hej… Všetci okrem nich.“
Dvesto kilometrov za hodinu po stuhnutom snehu, dvesto metrov od zdvíhacieho mosta pri Danvikstulle. Nevedia, že policajt sa spojil so strážkyňou mosta a prikázal jej ho otvoriť, aby zastavil ich zbesilú jazdu.
„Je mi s tebou dobre,“ prizná Mercy. „Vyvolávaš vo mne hlad.“
Sú to Nova a Mercy.
Nova vidí izbu v chladnom byte vo Fisksätre, kde vždy cítiť alkohol. Mercy vidí útulný domček s mamou, otcom a dvoma bucľatými.
Vidia všetky cesty, ktoré ich viedli odtiaľ.
A priviedli ich sem. Na najstaršiu štreku.
Na koniec.
Len idú.
Auto nemeckej výroby, sivá metalíza, patrí Svenovi-Olofovi Ponténovi, štyridsaťpäťročnému mužovi zo Stocksundu, výkonnému riaditeľovi firmy, ktorá má ročný obrat osem miliónov. Pred niekoľkými dňami zaparkoval pri benzínovom čerpadle v Knivste a otvoril dvere čiernemu dievčaťu. Volá sa Mercy, má šestnásť rokov.
Dal Mercy päťstovku, rozopol si nohavice, a zatiaľ čo ju nazýval negerskou kurvou, požiadal ju, aby sa vyzliekla. Dvadsať metrov odtiaľ stál pomocný predavač, preberal peniaze od zákazníka, ktorý si natankoval auto.
Len čo bol Sven-Olof Pontén hotový, vracala. Mliečnu čokoládu a kúsky syrového sendviča. Sven-Olof ju udrel do tváre, kričal, že je puča, čo mu zašpinila auto, skurvená, posratá, nevychovaná ludra.
Potom mu zazvonil telefón. Volala mu manželka.
Zapol si nohavice a prijal hovor. Jemným hlasom tvrdil, že je na ceste domov, musí vybaviť už len jednu záležitosť, rýchlo sa staví u dôležitého klienta.
Vystúpil z auta v okamihu, keď pomocný predavač na benzínovom čerpadle vytlačil účtenku za teplú klobásu s kolou. Mercy počula Svena-Olofa povedať, že svoju ženu ľúbi a chýba mu.
Ešte pusa, pusa. Keď sa otočil, aby sa vrátil do auta, vyrazila odtiaľ.
Pusa, pusa. Choď dopekla, ty skurvený zdochliak.
