Romantika na príjemný večer, z ktorého sa vám zakrúti hlava a budete si ju vychutnávať s úsmevom na tvári. Príbeh o policajnej dôstojníčke a muzikantovi, hercovi, ktorý jej „vojde“ do cesty. Máme iba dnešok.
Neobľubujem vzťahy na jednu noc. Rozhodne sa neopíjam na koncertoch, neskáčem do postele s platonickými láskami a už vôbec nie s rokovými spevákmi. Som policajtka, dávno po tridsiatke, navyše rozvedená. Sama neviem, ako som sa mohla vyspať s Elim Walshom, hudobnou legendou. Oľutovala som to hneď ráno. Čo som napokon spravila?
Nahádzala som na seba šaty a vyparila sa. Zutekala som pred dokonalým chlapom, s ktorým som zažila najlepší sex v živote. Jeho podmanivé zelené oči, vyrysované telo a samoľúby úsmev nemajú v mojom živote miesto. Aj bez neho mám starostí vyše hlavy a, úprimne, nejde o malichernosti. Škoda len, že Eli to vidí inak.
Vytrvalo si razí cestu k môjmu srdcu, prehovára ma, dokazuje mi, že sa v ňom mýlim a že sme si súdení. Verte mi, každá by podľahla… Raz mi však povedal, že netreba myslieť na zajtrajšok, lebo máme len dnešok. Ja hlúpa. Prečo mi to nedošlo skôr!
Corinne Michaelsová je autorka bestsellerov podľa New York Times, USA Today a Wall Street Journal. Jej postavy často prežívajú hlboký žiaľ, bojujú s mnohými nepriaznivými životnými okolnosťami a napokon nachádzajú riešenia svojich trápení. Príbehy sú plné emócií, humoru, a, samozrejme, lásky. A presne taká je aj kniha z vydavateľstva Ikar Máme iba dnešok.
Začítajte sa do novinky Máme iba dnešok:
1.
KAPITOLA
Heather
„Dočerta, Heather. Kvôli tebe vždy
meškáme!“ Pred kúpeľňou nervózne prešľapovala a vykrikovala Nicole, moja
najlepšia kamarátka od šiestej triedy. Človek by si myslel, že už vie, ako to
chodí, ak chce prísť niekam načas.
„Nuž, riziko podnikania,“ vysmiala som sa jej a ďalej si upravovala vlasy.
„Zbláznim sa z teba.“
„Taký je život.“
Čosi si zašomrala popod nos a odišla. Neviem, prečo sa tak rozčuľovala. Mali
sme predsa kopu času. Pri Nicolinej ťažkej nohe na plynovom pedáli a vodičských
zručnostiach dorazíme na koncert v pätnásťminútovom predstihu. A to ešte
nezačne hrať ani predskokan.
Samozrejme, s prípravou som sa neponáhľala. Vôbec som netúžila po mejkape ani
nohavičkách v akomkoľvek variante.
Nicolina predstava dámskej jazdy sa od tej mojej diametrálne líšila. Ja by som
pokojne ostala doma a sŕkala martini. Moja najlepšia kamarátka však stoj čo
stoj chcela vyraziť do mesta. Na takéto somariny som sa už cítila pristará.
Napokon budem smrdieť ako popolník a v ústach mi tak vyprahne, akoby som zjedla
za pohár vatových tampónov. Radšej by som si natiahla pohodlné pyžamo než tieto
džínsy, do ktorých som sa dokázala napchať iba poležiačky. Ktovie, ako som
vyzerala, keď som sa metala a zakláňala, aby som zapla ten prekliaty gombík.
Potom som asi pätnásťkrát poskočila, aby mi nohavice „sadli“, a modlila sa, aby
to švy vydržali. Toľká štrapácia s obliekaním.
Dušovala som sa, že zavolám kamarátovi, trénerovi boxu.
Nicole znova zaklopala. „Ja odchádzam a ty si tu trč.“
Ani náhodou.
Poodchýlila som dvere. „Lístky mám ja. Takže vieš, čo mi môžeš. Len si choď.“
Vyplazila som jej jazyk, rýchlo zabuchla dvere a zamkla. Keby mi už predtým dva
razy takto neutiekli, nemusela by som rozmýšľať, ako s nimi vybabrať. Rýchlo
som sa však naučila, že pri svojich troch najlepších kamarátkach vždy musím mať
eso v rukáve. A keby odišla, aspoň by som mohla pozerať Netflix a napchávať sa
pukancami.
Nicole možno ešte neprišla na to, čo si počať s časom navyše, poznala však moju
zlomyseľnú stránku, preto mi už radšej dala pokoj. Mohla by som to ešte
naťahovať, aby som ju naštvala, ale to by som iba zízala na tie odporné ružové
kachličky na stene.
Môj dom nebol najhorší, ale ani najlepší. Mal už svoj vek, zdedila som ho po
smrti rodičov, a zrejme chátral viac, než som si pripúšťala. A predsa som sa ho
nedokázala zbaviť. Toto jediné mi po rodičoch ostalo a bola to jediná
nehnuteľnosť, ktorú som si mohla dovoliť.
Hypotéka bola už splatená, preto som mohla z toho mála peňazí, čo mi po
zaplatení účtov ostalo, hradiť sestrinu zdravotnú starostlivosť.
Spokojná so svojím výzorom a s úsmevom od ucha k uchu som vyšla z kúpeľne. Len
čo som sa vynorila, Nicole sa pozrela na hodinky a pokrútila hlavou. „No
konečne, doriti.“
Najlepší spôsob, ako zabrániť Nicole, aby vybuchla, je odviesť jej pozornosť.
„Nemala by si nadávať. Nepatrí sa to. Ideme ešte po Danni a Kristin?“
„Chvalabohu nie. To by sme zmeškali predskokana.“
Z našej skupinky sme my dve s Nicole najsarkastickejšie. Keď sa začneme
hašteriť, lietajú hromy-blesky. Bez našich dvoch mediátoriekto však nie je ono.
„Určite?“ overovala som si, nevšímajúc si jej rýpanie.
„Určite. Stretneme sa až na mieste.“
Vyšli sme z domu a nasadli do auta. Prečo tá ženská nemôže mať auto normálnej
veľkosti? Meriam síce iba stošesťdesiatpäť centimetrov, no aj tak mám kolená
nacapené až na hrudi. A v tesných džínsoch mi v tejto plechovke na sardinky asi
vylezú vnútornosti.
„Prosím,“ zaúpela som dramaticky, „povedz, že manželov nechávajú doma.“
Zasmiala sa. „Kretén číslo jeden a kretén číslo dva si naplánovali pánsku
jazdu.“ Strčila si prst do úst a napodobnila vracanie.
Vďaka ti, bože, za malé zázraky. V živote som nestretla takých príšerných
chlapov, najmä takých akoDaniellin muž.
„Možno si tí dvaja lúzri razpadnú do oka,“ zamyslela som sa. Pomrvila som sa,
hľadajúc pohodlnú polohu.
Nicole sa zaškerila. „A docvakne im, že sa nikdy nemali oženiť s takými
úžasnými ženami.“
„A potom si my štyri postavíme dom a nasťahujeme sa doň.“
„V žiadnom prípade. Bez penisov sa nezaobídeme. Nebudem s vami bývať bez toho,
aby som mala s kým spať. Pri vás troch by som sa čoskoro škriabala po stene,
takže budem potrebovať uvoľnenie. Každodenné.“
„Si smiešna.“
„A ty žiješ takmer ako mníška.“
A zasa smeboli pri tom. „Sklapni.“ Odbočila tak rýchlo, že som si takmer udrela
hlavu o okno. „Nic!“ skríkla som. Znova prudko zabočila. „Ježiši! Spomaľ!“
„Nedramatizuj. Sedíš pri mne a máš odznak. Kto by sa odvážil dať mi pokutu?“
„Kašlem na to, či ťa zastavia.“ Vzpriamila som sa a chytila sa sedadla. „Ale
nie na to, či umriem.“
„Ty umrieš skôr na nedostatok sexu.“ Prevrátila oči a naladila rádio.
„Započúvaj sa do FourBlocksDown a priprav sa na to, ako chalani na pódiu začnú
vrtieť zadkami. Hádam sa uvoľníš a nebudeš taká depresívna.“
„Nie som depresívna.“ Buchla som ju do ramena.
„Iste,“ mykla plecom a viac si ma nevšímala. Typické. Takto ma vždy úspešne
sfúkla.
Bola som depresívna? To určite. Bola som šťastná… väčšinou.
Mala som skvelú prácu, ktorá ma napĺňala. Byť policajtkou nebolo ľahké, ale
zbožňovala som to.
Jediná nevýhoda mojej práce bola tá, že som sa v nej každý deň stretávala so
svojím bývalým manželom. Našťastie, nerozišli sme sa v zlom. No klamala by som,
keby som popierala, ako veľmi ma to trápi. S Mattom to bolo… čudné. Niekedy
vzťah dvoch ľudí jednoducho nefunguje alebo zistia, že človek, ktorého si
vzali, je iný, ako si mysleli. Kiežby som sa mohla presťahovať do iného mesta,
no držala ma tu sestra Stephanie a dvanásť rokov investovaných do výsluhového
dôchodku.
Nicole vyrevúvala ďalšiu pieseň. „Heather, pridaj sa!“
Najprv som váhala, potom som sa však vrátila do čias, keď sme my štyri nosili
vysokánske ofiny, div nám krk nedolámali, obliekali sa do takých farieb, na
ktoré by mal platiť zákaz nosenia, a bez štipky hanby slintali nad chlapcami zo
skupiny FourBlocksDown.
Uviaznutá v smrteľnej pasci v podobe auta som sa predsa len trochu uvoľnila.
Obe sme z plného hrdla spievali pieseň našich prvých lások. „Keby som ešte
stále mala tú obliečku na vankúš s Eliho fotkou,“ uškrnula som sa.
„Ja som mala uterák s Randym. Ach, ako rada by som sa doň zabalila,“ vzdychla
Nicole.
Prisámvačku, táto žena potrebovala sex viac než ktokoľvek, koho som poznala.
„Dáš svojmu vibrátoru vôbec niekedy vydýchnuť?“
Pozrela sa na mňa s typickým výrazom hovoriacim šibe ti? „Moja milá, to veľmi
skoro zistíš, ak ho nepoužiješ… Prídeš o rozum.“
„A ty ho preťažíš,“ odsekla som. Ona jediná z nás sa nevydala. Bývala v centre
Tampy a musela sa odtiaľ plahočiť až do Carrollwoodu po mňa. Vedela však, že
keby to neurobila, nešla by som nikam.
Niekedy som jej závidela. Mala všetko, čo si vysnívala. Založila si firmu
Dupree Design a uzavrela zmluvu s jedným z najbohatších developerov v meste.
Jednoducho šťastie. Začala s ním spávať, tak získala ešte viac zákaziek a sotva
sa spamätala – už bola na vrchole.
Potom mu dala kopačky.
Zaparkovali sme pri koncertnej sieni a Nicole sa pomrvila na sedadle. „Počúvaj,
viem, že z nás dvoch si ty tá zodpovedná, ale dnes večer,“ chytila ma za ruky,
„preboha ťa prosím, potrebuješ sa uvoľniť.“
Prebodla som ju pohľadom. „Som dokonale uvoľnená.“
„Vlasy si si uviazala do drdola,“ zdvihla obočie. „Si stelesnenie upätosti.“
Dotkla som sa svojich vlasov, nepáčilo sa mi, že mala pravdu. Takáto som však
bola. Dávala som si záležať na správnych rozhodnutiach. Iných ako svadba s
Mattom. Sama osebe nebola zlá… iba unáhlená. Nezáležalo na tom, že to bol
idiot. Ani v posteli mu to nešlo.
Fajn, možno to naozaj bolo zlé rozhodnutie.
Tak do toho. „Nic, nie som upätá.“
„Nepovedala som, že si upätá. Ale rozpusti si vlasy. Danni pukne od závisti,
lebo jej sa nedarí dosiahnuť takú blond, akú máš ty, nech na to vyhodí aj celý
majland. Možno ju to jedného dňa prejde a prestane sa o to pokúšať.“ Vzťah
Nicole a Danielle bol ako na hojdačke, raz sa zbožňovali, inokedy si nevedeli
prísť na meno. Tento týždeň to vyzeralo skôr na druhý prípad. Bolo načase
otvorene sa porozprávať a vyriešiť ten problém, obe však vyhlasovali, že nijaký
nemajú.
Vydedukovala som, že Nicole sa vyspala s Danielliným bývalým tri dni pred jej
svadbou. Neviem, či to bola pravda, ale keďže išlo o Nic, neprekvapilo by ma
to. Keď som sa dozvedela o pozadí ich skrytej nevraživosti, dištancovala som
sa. Rozhodne sa do toho nezamotám, ale Nicole, ako mala vo zvyku, aj tak musela
do nej rýpať, a naopak.
