Krásna lady so zlomeným srdcom. Stratený nápadník. A hrdinský vojvoda v prestrojení. To je nová historická romanca Temný vojvoda. Necháte sa zlákať, aby vám vojvoda-lupič ukradol vaše srdce?
Lady Portia Tennesleyová odjakživa snívala o manželstve z lásky. No zrazu jej vyvolený Joel Clayton, ktorý vyzeral byť ako dokonalá partia, záhadne zmizne. Portia má zlomené srdce a tak napokon voľky-nevoľky súhlasí s dohodnutým sobášom s bohatým vojvodom z Fountainhurstu. Sotva ho pozná, je to samotár a človek, ktorého viac zaujíma veda ako trávenie času s novou snúbenicou.
Lucas Wakeford, vojvoda z Fountainhurstu, vedie dvojitý život. Londýnska smotánka ho pozná ako čudáckeho, utiahnutého šľachtica, zatiaľ čo v podsvetí si vybudoval rešpekt ako spravodlivý lúpežník Silversmoke, ktorého sa bojí nejeden kriminálnik. Jeho postavenie vo vyššej spoločnosti si vyžaduje, aby mal manželku, čo mu porodí pokračovateľov rodu, a zdá sa, že elegantná a urodzená Portia Tennesleyová je na túto úlohu ako stvorená.
Na jeho veľké prekvapenie ho však Portia vyhľadá ako Silversmoka v jeho lúpežníckom brlohu a požiada ho, aby našiel jej strateného nápadníka. Česť mu nedovolí odmietnuť dámu v núdzi, a tak jej prisľúbi pomoc. Rýchlo si však uvedomí, že jeho snúbenica je oveľa odvážnejšia a zaujímavejšia, než si myslel, a rozhodne sa o ňu zabojovať…
Temný vojvoda pokračuje v príbehoch, aké u Gaelen Foleyovej milujeme. Dokáže majstrovsky skĺbiť historické reálie, romantiku a vášeň, a k tomu aj napätie a dobrodružstvo. Rýchlo si obľúbite urodzenú a elegantnú Portiu, navyše odvážnu a inteligentnú. Sledujete, ako Lucas podcenil svoju budúcu nevestu…ako sa postupne zapletajú do siete tajomstiev a skrytých identít…
Bude ich vzájomné puto natoľko silné, aby prežilo odhalenie pravdy? Alebo to zničí ich rodiacu sa lásku?
Začítajte sa do novinky Temný vojvoda:
L ú p e ž n í k
Lady Portia Tennesleyová pevne zvierala kožené držadlo, aby si neudrela hlavu, zatiaľ čo koč pomaly drkotal po ceste. Odbočili z hradskej do tmavého lesa, kde mohli kone pokračovať nanajvýš krokom.
Keď sa cesta pred nimi zúžila na listami zapadaný chodník široký sotva pre jeden koč, počula, ako kolesá škrípu a drevený podvozok protestne vŕzga, ako si mestský koč razil cestu drsným terénom.
Srdce cítila až v hrdle. Hľadela cez otvorené okno na strieborné čepele mesačného svitu, ktoré prenikali hustou spleťou čiernych pokrútených stromov. Kde-tu sa predierali cez atramentovú temnotu hrubých hrčovitých konárov starých dubov, ovíjajúcich sa lián a hustého lístia.
Do tohto strašidelného, priam hrozivého výjavu sa do horúcej vlhkej júnovej noci ozývalo hlasné kvákanie žiab. Ohlušujúci orchester sa niesol nehybným tichom lesa.
Cestou síce povieval vánok, ale cez hustý porast lesa neprenikol. V ťažkom vzduchu sa vznášal puch odumretých rastlín, machu, vrstiev hnijúcich listov a bujnej vegetácie. Ani sa človeku nechcelo veriť, že toto divoké miesto leží len niekoľko míľ od Londýna. Dnes v noci vyzeralo pusté Hampstead Heath ožiarené mesačným svetlom ako z iného sveta. Nebezpečného sveta. Všetci vedeli, že toto miesto už od dávna slúži ako úkryt lúpežníkov, tak ako bol Cornwall útočiskom pre pašerákov a pirátov. Pri tej myšlienke jej po šiji stiekla kvapka potu a vpila sa do čierneho čipkového goliera smútočných šiat, ktoré si obliekla, aby lepšie zakryla svoju identitu.
„Ach, moje staré kosti už veľa takéhoto trmácania neznesú,“ zašomrala pani Berryová vedľa nej. Aj ona sa pevne držala, akoby jej šlo o život.
„Už to nemôže byť ďaleko.“ Portia jej statočne kývla hlavou a potom znovu ostražito vyzrela z okna.
Vedela len, že špehovia v korunách stromov si už mohli všimnúť ich prítomnosť a správy sa už možno niesli priamo ku kapitánovi podsvetia.
Úprimne dúfala, že ich aj so služobníctvom všetkých nepovraždia — hoci bolo už trochu neskoro zamýšľať sa nad tým, či je jej plán rozumný.
Snažila sa krotiť svoj strach, zatiaľ čo pozerala do tmavých hlbín lesa a hľadala akékoľvek záblesky svetla, ktoré by prezrádzali skrýšu banditov.
Musela tam niekde byť.
Ako prehľadávala temnotu, do koča vletel cez otvorené okno nočný motýľ. Okolo slabých svetiel lampášov po oboch stranách kozlíka poletovali roje drobných tvorov. Tento si na preskúmanie druhého lampáša vybral šikovnú skratku priamo cez kabínu koča. Cestou sa letmo obtrel Portii o nos a pošteklil ju ľahučkými hodvábnymi krídlami.
Odohnala ho rukou a zamračila sa — hmyz jej pripomínal snúbenca — ale nočný motýľ nebol nič. Podľa zvuku súdila, že na úbohom Cassiusovi a Dennym na kozlíku hodujú krvilačné komáre.
„Au!“ počula zašomrať Dennyho. Statný mladý sluha jej dnes robil kočiša. „Tí malí bastardi ma žerú zaživa.“
„Dávaj si pozor na jazyk!“ upozornil ho komorník Cassius, ktorý sedel vedľa neho. „Mohla by ťa začuť dáma, ty chmuľo.“
„Uf, zabudol som. Prepáčte, že som nadával, lady Portia!“ zvolal Denny dozadu.
„Psst!“ vyprskla pani Berryová a vystrčila hlavu v čepci z okna, aby ho vyhrešila. „Buď ticho, ty Hromotĺk! Inak veľmi rýchlo zabudneš na komáre, keď nás obkľúčia zločinci. Mladý pochábeľ,“ zafrflala zavalitá gazdiná a vtiahla hlavu späť dnu.
