Od autora úspešného psychotrileru Nočný
vták vychádza novinka Vnútorný hlas
– opäť vynikajúco napísané, strhujúce, prekvapivé.
Základná otázka znie: Dokážete žiť s
klamstvom?
Pretože lož sa do vás môže zažrať, splynúť s vami a postupne vás
rozkladá zvnútra…
V novom príbehu Briana Freemana sa odsúdenému sériovému vrahovi podarí
dosiahnuť, aby ho prepustili na slobodu. Pre mesto sa stane nočnou morou a pre
detektíva Frosta životnou výzvou.
Štyri roky po tom, ako sériového vraha Rudyho Cuttera odsúdili za vraždy siedmich žien na doživotie, inšpektor Frost Easton z oddelenia vrážd sanfranciskej polície odhalí podvod. Jeho kolegyňa Jess a blízka priateľka sfalšovala dôkazy, aby nebezpečného Cuttera dostala do väzenia. Frost je nútený zverejniť pravdu a vrah, ktorý okrem iných žien brutálne zabil aj jeho sestru, sa dostane na slobodu. Inšpektor Frost je odhodlaný dostať Cuttera späť za mreže, tentoraz však čestne a podľa pravidiel. Spojenca nachádza v spisovateľke Eden Shayovej, ktorá píše o Cutterovi knihu a vie o ňom viac než ktokoľvek iný. Má strach, pretože Cutter vo väzení spriadal plány na pomstu za stratené roky.
Zvíťaziť nad prefíkaným vrahom, ktorý sa chystá opäť udrieť, však vôbec nebude jednoduché, pretože jeho nasledujúci krok je vždy na míle vzdialený od toho, čo inšpektor očakáva. Frost musí súčasne bojovať s vlastnými démonmi a diabolská hra začína byť osobná.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:
Vnútorný hlas je špičkový a výborne vyskladaný psychotriler z vydavateľstva Ikar. Nie je v ňom núdza o nečakané zvraty a prekvapenia. Sériový vrah prepustený na slobodu sa stáva nočnou morou pre celé San Francisco. A detektíva Frosta si zamilujete – čestný, poctivý, no zároveň z mäsa a kostí. Neústupný a trpezlivý. Sympaťák, ku ktorému jednoznačne patrí kocúr Shack. Bez neho by to nebolo ono a ako uvidíte na konci príbehu…ale nebudeme prezrádzať J
Brian Freeman je špičkový autor psychotrilerov vrátane známych sérií s Jonathanom Stridom a Cabom Boltonom. Jeho diela sa predávajú v štyridsiatich šiestich krajinách a preložili ich do dvadsiatich dvoch jazykov. Už autorova prvotina Immoral získala Cenu Macavity a dostala sa do finále súťaže o najlepší debut. Knižné kluby po celom svete ju vybrali za Medzinárodnú knihu mesiaca a čitateľsky úspešné boli aj jeho nasledujúce romány.
Začítajte sa do novinky Vnútorný hlas:
Frosta Eastona vytrhol z hlbokého spánku
záchvev. Zemetrasenie, prebleslo mu hlavou. Doširoka otvoril modré oči a v
zlomku sekundy vyskočil z pohovky, na ktorej zvyčajne spával, do chladu svojho
domu na Russian Hill. Shack, jeho čierno-biely kocúr, stál ako skamenený na
konferenčnom stolíku, chrbát mal ohnutý doguľata a chvost naježený ako štetka
na fľaše. Frost čakal, že každú chvíľu sa mu zem pod nohami roztrasie ako pri
jazde na horskej dráhe.
Otrasy zeme nepovažoval za nič mimoriadne. V San Franciscu, kde žil od
narodenia, sú celkom bežným javom. Väčšinou nespôsobia nijaké škody, ale na
vlastnej koži sa presvedčil, aké ničivé môžu byť. Keď mal osem rokov, zažil
zemetrasenie Loma Prieta a vedel, že ďalšie môže udrieť hocikedy. Lenže
tentoraz nevidel nijaké náznaky hroziaceho nebezpečenstva. Modrý anjel jeho
sestry, ktorý visel na háku nad arkierovým oknom, sa nehýbal. Prázdna fľaša od
piva nezačala sama od seba poskakovať na okraj stolíka a nespadla na zem.
Nie, nebolo to zemetrasenie. Zo spánku ho vyrušilo niečo iné.
Zrazu zacítil štipľavý cigaretový dym, ako keď okolo vás na ulici prejde niekto
s cigaretou v ruke. Shack, zvyčajne oáza pokoja, sa naježil a hlasno zamňaukal,
akoby ho chcel varovať, že v dome je votrelec. Frost si všimol, že sklenené
dvere na terasu sú odchýlené a dovnútra prúdi chladný nočný vzduch. Takto ich
určite nenechal. Predtým ako si ide ľahnúť, ich vždy zavrie. Niekto musel byť v
dome.
Frost v krátkych nohaviciach a tričku s karikatúrou Marka Twaina vybehol na
terasu. Bol bosý a hnedé vlasy mal rozstrapatené. Bola halloweenska noc a
pofukoval chladný vlhký vánok. Mesto pod terasou sa zvažovalo do temnoty
zálivu. Chytil sa zábradlia a započúval sa, či nezachytí nejaké zvuky. Všade
však vládol pokoj a v hustom poraste na kopci pod sebou nevidel žiadny pohyb.
Zdalo sa mu to ako sen, lenže nebol.
Shack pricupital za ním. Vystrčil pazúry, labkami sa mu zachytil o nohu,
vyliezol mu na plece a zatváril sa víťazoslávne ako King Kong na vrchole Empire
State Building.
Frost sa naňho vyčítavo pozrel.
„Koľkokrát ti mám ešte povedať, že tie tvoje pazúry sú ostré ako ihly?“ Shack
však jeho výčitkám vôbec nevenoval pozornosť a spokojne zapriadol, akoby všetko
na svete bolo opäť v najlepšom poriadku. Chvostom švihol Frostovi do brady a
labkou buchol do chumáča vlasov, čo mu trčal na hlave.
Frost sa vrátil dnu a zavrel dvere. Shack ladne zoskočil na pohovku. Frost
potme prešiel cez obývačku do jedálne, ktorá mu zároveň slúžila aj ako
pracovňa, a cez vysoké okno vyzrel von. Green Street pod ním bola prázdna. Ani
v bráne budovy oproti sa nikto neskrýval.
Ruku vsunul do vrecka čierneho športového saka, čo viselo na stoličke, a
nahmatal v ňom policajný odznak. Pištoľ ležala nedotknutá v puzdre. Vytiahol ju
a so zbraňou v ruke prezrel všetky izby na poschodí. Nenašiel nikoho.
Cigaretový dym však svedčil o tom, že niečo nie je v poriadku. Niekto sa mu
vlámal do domu, ale nič neukradol a ani za sebou nič nezanechal.
Ale prečo?
„Tak čo, Shack?“ zamrmlal Frost, keď sa vrátil na prízemie. „Videl si niekoho?“
Shack sa namiesto odpovede otočil a rozbehol sa k prázdnej miske. Frost ho
nasledoval do kuchyne a naplnil mu ju jedlom. Otvoril chladničku a vybral z nej
plastovú fľašu s pomarančovým džúsom. Chladnička bola takmer prázdna. Ak ju
nezásobil balíčkami s jedlom jeho brat šéfkuchár, Frost sa zvyčajne stravoval vonku.
Dom na Russian Hill osvetľovala len žiara mesta. Z pohovky pod arkierovým oknom
v obývačke odsunul nabok flísovú deku a sadol si. Odpil si pomarančového džúsu
a fľašu opäť zavrel. Už sa celkom prebral. Premýšľal, že sa pustí do čítania.
Bol v polovici knihy Stephena Ambrosa o Lewisovej a Clarkovej expedícii naprieč
Amerikou, ale nebol si istý, či by sa dokázal sústrediť.
Vtom ticho prerušil prenikavý zvuk. Frost sa od ľaku strhol.
Zvuk prichádzal z barového stolíka pri kuchyni, na ktorom si nabíjal telefón.
Uvedomil si, že je to zvonenie budíka, ostré a hlasné ako krik vojenského
cvičiteľa. Budík si vždy si nastavoval na šiestu ráno, ale toľko ešte zďaleka
nebolo.
Kým stihol vstať a vypnúť ho, na poschodí sa rozzvučal ďalší budík. Hodiny v
spálni vyhukovali ako požiarny alarm, dožadovali sa pozornosti. Neexistoval
nijaký rozumný dôvod, prečo sa spustili. Na pochodí nespával a odkedy býval v
tomto dome, nikdy tam budenie nenastavoval.
Vzápätí na poschodí začali vyzváňať ďalšie budíky v druhej a tretej spálni.
Potom sa v kuchyni zaplo rádio a celý dom sa ozýval hlasnou hudbou.
Frost vyskočil na rovné nohy. „Dočerta, čo to má znamenať?“
Ako posledný sa rozzvučal budík v jedálni. Znel ako výstražné znamenie na
železničnom priecestí. Frost nikdy nemal budík s takým zvukom. Stál uprostred
ohlušujúceho zboru zvončekov, bzučiakov, výstražných alarmov a vyvreskujúceho
rádia a nechápavo sledoval, ako chudák Shack v panike behá hore-dolu po
schodoch ako šialený.
Frost vyskočil na rovné nohy, aby postupne povypínal všetky budíky. Najprv vzal
do ruky telefón. Zarazil ho čas, ktorý uvidel na obrazovke.
3.42.
Pri pohľade na tie žiariace digitálne číslice ho zamrazilo a zostal ako
obarený. V mysli sa mu vynorili nepríjemné spomienky. Uplynula takmer minúta,
kým sa prebral a konečne budík vypol. Potom vybehol na poschodie, vytiahol zo
zásuviek hodiny v spálňach a vypol rádio v kuchyni. Nakoniec mu zostávalo už
len umlčať ten zdroj čudesných zvukov v jedálni.
V tme na stole zbadal obrysy hodín s dvomi zvončekmi. V živote také nevidel.
Oranžový ciferník pripomínal vyškerenú halloweensku tekvicu a po bokoch
vyčnievali čierne netopierie uši, ktoré mávali v rytme budíka. Votrelec mu tu
tie hodiny očividne nechal namiesto seba.
Keď mi nedáš maškrtu, čakaj tvrdú odplatu.
Klopadlo lietalo medzi zvončekmi a vydávalo ohlušujúci rachot. Frost nevedel,
ako má hodiny vypnúť. Triasol nimi, otáčal a stláčal gombíky. Nič nepomáhalo.
Nakoniec ich hodil do drezu, zo zásuvky vybral kladivo a silno po nich udrel.
Konečne nastalo ticho, ale v ušiach mu ďalej zvonilo.
3.42.
Nebola to náhoda ani halloweensky žart.
Bola to pripomienka. Výsmech.
Niekto presne vedel, čo ten čas preňho znamená, a bol si istý, že pochopí jeho
význam. Uplynulo päť rokov, odkedy sa našla posledná obeť. A štyri roky, odkedy
Rudyho Cuttera odsúdili za vraždy na doživotie. Frost na to nikdy nezabudne.
3.42.
Presne toľko ukazovali hodinky na zápästí každej obete. Hodinky, vždy iné,
patriace predchádzajúcej obeti, boli krvavou niťou spájajúcou sedem žien, ktoré
boli zavraždené počas besnenia Rudyho Cuttera.
Vrátane Frostovej sestry Katie.
Nie, nebola to len nejaká zvrátená hra. Išlo o niečo iné.
Frost si uvedomil, že je mu zima. Zacítil prievan, a keď sa započúval, vietor
hvízdal v dome ako duch. Dvere na terasu aj okná boli zavreté, ale keď vošiel
do predsiene s bielymi dlaždicami, zistil, že vchodové dvere sú pootvorené.
Prúd vzduchu ich striedavo otváral a zatváral.
Priskočil k dverám a rázne ich otvoril dokorán.
V tvrdom orechovom dreve bol zapichnutý jeden z jeho kuchynských nožov, presne
taký, aký Rudy Cutter použil pri všetkých vraždách. To bol ten zvuk, čo ho
zobudil?
Nožom bola o dvere pripichnutá malá pohľadnica, aká sa dá kúpiť v hociktorom
obchodíku so suvenírmi na Fishamanʼs Wharf. Na čelnej strane bola čiernobiela
fotografia známej reštaurácie Cliff House nad pobrežím Tichého oceánu z
dvadsiatych rokov minulého storočia.
Cliff House sa týčil nad plážou Ocean Beach. Presne tam našiel Katie. Na zadnom
sedadle jej modrého Chevroletu Malibu.
Frost sa vrátil dnu po latexové rukavice, aby mohol z dverí bezpečne vytiahnuť
nôž. Nechcel zničil odtlačky prstov, hoci pochyboval, že tam nejaké budú.
Opatrne chytil roh pohľadnice a otočil ju. Bolo na nej jeho meno, ale adresa
pod ním bola niekde v Mission District.
Niekto chcel, aby tam išiel.
Na pohľadnici bol aj odkaz. Jedna jediná veta.
Dokážete
žiť s klamstvom?
