Gaelen Foleyová opäť namiešala dobrodružstvo a romantiku v tom správnom pomere. Po románe Pirátsky princ, čo bol prvý diel série Ostrov Ascencion, prichádza ďalší strhujúci príbeh nabitý emóciami, ktorý vás očarí. Je tu Princezná!
Princezná Serafina z ostrova Ascencion stojí pred najťažšou voľbou svojho života. Aby zachránila kráľovstvo pred vojnou s Napoleonom, má sa vydať za násilníckeho ruského princa. Jej rodičia rozhodli za ňu a ona teraz musí obetovať svoju životnú lásku šťastiu a bezpečiu vlasti.
Serafina je však neobyčajná mladá žena. Okrem toho, že je krásna, je aj tvrdohlavá a nevyspytateľná. Potom, čo sa ju francúzski špióni pokúsia uniesť, strávi z bezpečnostných dôvodov týždeň vo vidieckej vile so svojím idolom, démonom a ochrancom v jednej osobe – Dariusom Santiagom.
Bola taká krásna a bezstarostná! Človek by ľahko zabudol, aká je bystrá, premýšľal. Muži to prehliadali, na vlastnú škodu. S úsmevom si kohokoľvek vedela omotať okolo prsta, dokonca aj mocné knieža Anatolija Ťurinova — podarilo sa jej presvedčiť Rusa, aby v priebehu dvoch rokov prepustil polovicu svojich mužikov.
Ako sa vyrovná so skutočnosťou, že má zrazu na dosah všetko, po čom v živote túžila? A môže byť vôbec princezná šťastná s mužom, ktorého si jej kráľovskí rodičia vzali z ulice ako cigánsku sirotu?
Gaelen Foley získala titul z anglickej literatúry a filozofie na State University of New York, College v newyorskej štvrti Fredonia, situovanej pri jazere Erie. Práve tu Mark Twain kedysi vlastnil dom a práve tu sa Gaelen zamilovala do obdobia regentského Anglicka, kam situuje dej svojich románov.
Jej najobľúbenejšou postavou je Scarlett O’Hara, pretože s ňou má veľa spoločného – pevnú vôľu a rozhodnosť viesť svoj život spôsobom, akým si želá, aby šiel. Z mužských hrdinov obdivuje Don Juana de Marca (Johny Depp) kvôli jeho nekonečnej a silnej predstavivosti a Dona Ottavia (Marlon Brandon) pre jeho snahu o bohatší a romantickejší život.
Začítajte sa do novinky Princezná:
M á j 1 8 0 5
V úzkom priestore medzi hradbou živého plota v záhradnom bludisku sa ozývalo rýchle, plytké dychčanie. Steny sa ťahali dovysoka nad ňou, bola medzi nimi zatvorená a v hlave jej tak pulzovalo, až sa bála, že to začujú. Po centimetroch napredovala úzkou uličkou, bosé nohy sa ticho zakrádali chladivou hustou trávou, hruď sa jej dvíhala. Ustavične sa obzerala ponad plece. Celé telo sa jej triaslo, ruka jej krvácala, možno si ju zlomila, keď Philippa udrela do tej nadutej, vyškerenej tváre ostrým krajom obrovského diamantu na prsteni. Ale aspoňže sa jej podarilo uniknúť z jeho železného zovretia do bludiska, dúfala, že tam ju nenájdu. Neodvážila sa volať o pomoc — počuli by ju len tí traja muži.
Večer, keď vietor polieval prírodu dažďom lejúcim sa z indigovej oblohy posiatej zlatými oblakmi, nebol vonku nikto. Cikády akoby burácali vo vlnách, vietor prinášal útržky zvonivého menuetu nesúceho sa šírymi záhradami a kráľovským parkom z prebiehajúceho bálu — zo zásnubného večierka.
Jej snúbenec nemohol prísť.
Prudko mykla tvárou doľava, z druhej strany hustého živého plota počula šuchot.
Bol tam. Stúpala jej do hrdla kyslá chuť vína. Videla jeho siluetu, vysokú postavu v elegantných šatách. Videla obrysy pištole v jeho ruke a vedela, že pomedzi krovie určite zbadá jej svetlé hodvábne šaty. Učupila sa a ticho sa posúvala.
„Nebojte sa, vaša výsosť,“ niesol sa k nej Henriho zamatový hlas ponad niekoľko radov krovia. „Neublížime vám. Vyjdite von. Iné vám nezostáva.“
Rozdelili sa, aby ju mohli obkolesiť. Potlačila vzlyk, usilovala sa ovládať, rozhodovala sa, ktorým smerom sa vyberie.
V tomto bludisku pobehovala už ako malé dievčatko, vyznala sa tu, ale bola taká vyplašená, že stratila orientáciu. Počula šumivý špľachot fontány na malom nádvorí v strede bludiska, usilovala sa zorientovať podľa neho. Zaťala päsť tak silno, až zaryla nechtami do dlane, pritisnutá na kríky postupovala uličkou centimeter za centimetrom.
Na konci zacítila na chrbte škrabľavé kry, váhala, bála sa zahnúť za roh.
Čakala celá roztrasená, modlila sa a zbierala odvahu, žalúdok jej pritom skrúcalo.
Čo od nej chcú? Nevedela.
Veľa ráz dostala ponuku na sobáš od uhladených dvoranov z paláca, ktorí jej pripomínali predátorov, ale nikdy predtým sa ju nikto nepokúšal uloviť. Nikto nepoužil zbraň.
Bože dobrý, prosím ľa, ochráň ma.
Rozplakala by sa, ale aj na to bola priveľmi vydesená. Znova sa zdvihol vietor. Cítila pokosenú trávu, jazmín, muža.
Blížia sa, blížia.
„Vaša výsosť, nemusíte sa ničoho báť. Sme vaši priatelia.“
Vyrazila, dlhé čierne vlasy viali za ňou. Zahrmelo, vietor prinášal vôňu letnej búrky. Na konci uličky zastala, znova sa bála zahnúť za roh, čo keď tam natrafí na Philippa alebo na toho blondiaka Henriho, čo keď tam na ňu čakajú? Chytia ju… Stále jej chodili po rozume slová bývalej guvernantky, že sa jej čosi podobné prihodí, ak sa neprestane správať divo, priveľmi odvážne.
Zaprisahávala sa, že už nikdy nebude odvážna. Nebude flirtovať. Nebude dôverovať.
Hruď sa jej dvíhala a klesala, dvíhala a klesala.
Blížili sa. Vedela, že nemôže zostať, kde je. Ani pár sekúnd.
Som v pasci. Z tohto neuniknem.
A vtedy sa ozval iný hlas, ledva počuteľný šepot.
„Princesa.“
