Poviedka: Odkazy nevery

Zase si bol s ňou. Prekvapený, čo? Áno, viem to. Si v šoku, ale necítiš ani vinu, ani hanbu. Cítiš len prekvapenie a zvedavosť. Chceš vedieť ako? Tak prosím.

Za ten pol rok nášho spoločného a núteného nažívania sme si s tvojou malou konkubínou vytvorili systém odkazov. Začalo to možno náhodne, ktovie. Pod vankúšom v našej spálni, kde sme splodili našu dcéru, som našla jej lístok na MHD. Nie spodné prádlo, nie vlasy. To by bolo príliš jasné. Použitý lístok na MHD k zastávke pri našom dome. Nejazdil si na MHD od svojich študentských čias a ja každý použitý lístok hádžem do koša. Nedošlo mi to hneď. Keď som uložila malú spať a dala si dokopy pár zvláštnych detailov posledných týždňov, pomaly mi to trklo. To vieš, žene po tridsiatke to nepáli tak ako dvadsiatke.

Sledovala som ťa. Nenápadne ale o to intenzívnejšie. Asi ako keď pavúk potichu striehne na svoju korisť, ale pozerá pritom iným smerom. Netušila som, čo vlastne hľadám a už vôbec nie, čo urobím s ďalším dôkazom. Proste som chcela vedieť čo najviac. Kde sa stretávate, ako často, čo robíte a hlavne kto je ONA. Úlomky vášho gýčovitého romániku ku mne prichádzali samé od seba. Nevymazané volania, škvrny na golieri košele, stupídné výhovorky neskorých príchodov domov.

Vedela, že o nej viem, zas až tak ma nepodceňovala. Ale nechápala, prečo nereagujem. Čakala obrovskú scénu, zbalené kufre, predstavovala si možno, ako kľačím  pred tebou na zemi a prosím, aby si zostal a neopúšťal nás. Nič z toho sa nekonalo a ona začala byť netrpezlivá a možno trochu znudená. Pocit výhry nad zhrdenou manželkou sa nekonal a tak sa rozhodla tomu pomôcť. Najprv ten lístok, potom pohodená kniha o nevere a nakoniec nové tričko s ružovým srdiečkom pre našu dcéru.

P-E-T-R-A. Jediné slovo na tričku. Nevedel si si spomenúť odkiaľ sa objavilo u Emy v skrini a zbabelo si sa vyhovoril na babičku. Tváriš sa vydesene a pravdepodobne mi ani neveríš. Ale áno, tvoj miláčik je toho naozaj schopný.

Neboj, nezostávala som pozadu. Pocit sklamania, smútku a bolesti postupne vystriedala zlosť a bojovnosť. Ok, you wanna play, lets play, baby. Tak ľahko sa nevzdám. Nie teba, drahý, nepleť sa. Ty si pre mňa prestal existovať v tom momente, ako som nato prišla. Nechcela som to uľahčiť jej. Preto som ti so sladkým úsmevom chystala desiatové balíčky s nápisom „ďakujem za krásnu noc“, preto som ti posielala sexy SMS a strkala ti do vrecka tehotenské testy na ktorých stálo „neboj, nabudúce to vyjde.“

Dnes ale hra končí. Stále nevieš prečo? Išli sme autom z nákupu. Ema si vzadu spievala a ja som neprítomne hľadela pred seba. Niečo som si všimla na prednom skle. Zvláštne odtlačky. Naklonila som sa, aby som ich videla z iného uhla. Boli to odtlačky jej prstov na nohách. Desať stôp a desať rán. Zabolelo to, fakt hej. Už som ten pocit ani nečakala, ale na chvíľu sa mi naozaj zastavilo srdce a vybavil sa mi obraz, ako držíš čerstvo narodenú Emu v náručí a plačeš šťastím. Je to preč, všetko je preč. Definitívne. Hlavne teraz neplač. Ty nemáš nárok na slzy a už vôbec nie na odpustenie. Máš už nárok len na ňu. Nesnaž sa nič povedať, mlč. Tvoje slová sú prázdne ako náš vzťah. Odíď, hneď.

Počkaj, toto jej vezmi – môj posledný odkaz. Fotka nás dvoch s Emou v perinke. A jediné slovo –  „Gratulujem“.

Janette Císařová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.