Nový príbeh Viazaný prísahou je historická romanca, aké milujeme od Jany Pronskej. Príbeh plný lásky, vášne, dobrodružstva, a to všetko na pozadí historických reálií, ktoré vás prenesú stovky rokov do minulosti. „Príbeh je inšpirovaný rytierskou prísahou vernosti, ktorou sa rytieri bez vlastných panstiev zaväzovali slúžiť svojmu pánovi, či už to bol kráľ, alebo šľachtic. A zväčša s ním zostávali až do smrti, či už za plácu alebo z povinnosti v dobe, keď slovo česť a prísaha mali rovnakú váhu ako písaná zmluva. Porušiť dané slovo a prísahu bolo neprijateľné,“ približuje pre BUX.sk Jana Pronská.
Rytier Samuel de Gara prichádza v prestrojení za potulného pevca na hrad Blatnica, aby splnil sľub, ktorý dal nebohému priateľovi. Štefan Ružbacký mu pred smrťou v osmanskom zajatí prezradil tajomstvo vznešeného pôvodu svojej bývalej manželky Rozálie a zaprisahal ho, aby ju po návrate do vlasti odviedol z Blatnice do kláštora v horách. Dúfal, že tam bude v bezpečí pred veľmožom Jánom Zápoľským, ktorý chce sobášom s Rozáliou získať dedičné právo na uhorský trón.
Samuel sa usiluje presvedčiť Rozáliu, aby s ním odišla. Postupne si získa dôveru nešťastnej ženy, ktorá sa nedobrovoľne stala väzňom na vlastnom hrade, a zloží jej prísahu vernosti a meča. Jedna vec je však prísaha a druhá rytierovo srdce. To Samuelovo bije iba pre Rozáliu, hoci si je vedomý, že jeho láska k nej ostane nenaplnená. Strach o jej život a city, ktoré k nej prechováva, ho odpútavajú od povinností, no Rozália mu to vôbec neuľahčuje, práve naopak: kým sa za ňou navždy zatvoria brány kláštora, chce zažiť lásku, o akej Samuel spieva vo svojich baladách…
A Jana Pronská prezrádza viac:
„V stredoveku
bolo zriedkavosťou, aby sa bez úhony narodili zdravé dvojčatá, matky veľmi
často zomierali pri pôrode, no keď sa to stalo v kráľovskej rodine, bola to
tragédia. Deti často pociťovali nepriazeň príbuzných a ak bolo dieťa akokoľvek
postihnuté, zvlášť. Pri písaní príbehu Viazaný prísahou som spojila tieto dve
inšpirácie a vymyslela som príbeh, ktorý sa opiera o skutočné historické
udalosti tej doby.“
Hoci úplne na začiatku mala inú predstavu, príbeh si počas písania žil svojim
vlastným životom a zaviedol ju úplne inam, než bolo v pláne. Ale asi to takto
malo byť…a keď si prečítate Viazaný prísahou, budete súhlasiť, že príbeh
dopadol najlepšie ako mohol J
Začítajte sa do novinky z vydavateľstva Slovenský spisovateľ Viazaný prísahou:
NOC SA UŽ PRECHÝLILA DO BRIEŽDENIA, keď
vyčerpaná žena na lôžku konečne porodila. Jej zúfalý krik lámal srdce slúžkam i
svedkom narodenia dediča. Mala to byť šťastná udalosť, v celom hrade i v
podhradí sa bujaro oslavoval príchod vytúženého kráľovho syna.
V miestnosti sa však našli aj takí, čo sa neodvážili predčasne tešiť. Nie po
tom, čoho boli svedkami…
Kráľovná Anna bola po niekoľkohodinovom utrpení zoslabnutá, ubolená a otupená,
necítila potrebu jasať ako jej služobníctvo, ako manžel a jeho priatelia, ktorí
sa po tej radostnej novine vrútili do komnaty s krčahmi vína a hlasno
vyvolávali na slávu Bohu, rodu, otcovi i narodenému dedičovi. Slúžky
chvatne umývali vreštiaceho novorodenca, aby ho mohli ukázať pánovi a jeho
poddaným. Dojato drmolili ďakovné modlitby, zatiaľ čo hrdý muž prijímal
blahoželania a ovácie a súril ich, aby dieťa čo najskôr pripravili.
Manželke sa úctivo poklonil, nepýtal sa, ako sa cíti, jej silený úsmev pokladal
za pravý, zatiaľ čo ona z jednej strany zvierala ruku babice a z druhej
svojej dôverníčky. „Buďte pozdravená,
pani moja! Dnes ste mi urobili veľkú radosť, dnes sa moja krajina a môj rod
dočkali, máme syna a dediča! Nech mu Boh dá večnú slávu!“ zvolal pyšný otec a
so synom, tuho zabaleným v zavinovačke, opustil miestnosť, aby sa ním pochválil
celému osadenstvu hradu, ako bolo zvykom.
Svedkovia ho ihneď nasledovali, vykrikovali a ich nadšený jasot sa čoskoro
preniesol do každého kúta paláca. Salvy z diel na hradbách ohlasovali túto veľkú
udalosť celému svetu. Komnata sa po niekoľkých hodinách konečne vyprázdnila, už
nebol dôvod strážiť najcennejší poklad rodiny. Pri Anne zostali iba najbližšie
priateľky — dvorná dáma Juliet a mladá mníška Kristína — a jedna slúžka, ktorú si
kráľovná priviedla do nového domova a ktorej dôverovala.
Rodičke sa však neuľavilo. Opäť jej tvár zachvátil bolestivý kŕč, čo neuniklo
babicinej pozornosti.
„Ešte musí vyjsť z lona plodový koláč, pani
moja,“ upokojila Annu a nadvihla prikrývku, aby ju skontrolovala.
„Konečne…“ hlesla Juliet, keď za posledným
zo svedkov zavrela dvere, a uľahčene si vydýchla. „Bol to ťažký deň a ešte ťažšia
noc… Tunajšie tradície sa mi ani trocha nepáčia, sú také… nedôstojné…“ hovorila
a unavene sa blížila ku kráľovninmu lôžku, no vtom zbadala, že babica znepokojene
tľoská jazykom, dívajúc sa raz na rodičkinu purpurovú tvár, raz na odhalené
lono, a vyplašene mihá viečkami.
„Dovolíte, pani moja?“ spýtala sa babica
len zo zdvorilosti, rozhodne nečakala na Annin súhlas. Drsnými prstami začala
šmátrať v rodičkinom lone a jednostaj nesúhlasne krútila hlavou.
„Čo to stváraš, Anselma?“ zasyčala ticho
Juliet, ktorá z nej ani na okamih nespustila zrak.
„Ccc… nepáči sa mi to… nepáči…“ zahundrala
babica a priložila ucho ku kráľovninmu bruchu. S výhražne zdvihnutým prstom bez
slova načúvala a na spánky jej vystúpili kropaje potu.
„Kriste!“ zaúpela po chvíli a uprela na
Juliet a Kristínu vydesený pohľad. „Pane na nebi… modlite sa!“ zamumlala.
