Dotkni sa ohňa je príbeh o láske, strate a o ohni, ktorý vás zahreje, ale zároveň vám môže spáliť krídla… Temný, romantický a v mnohom zo života. Pútavý román plný tajomstiev, sklamania, ale aj lásky. Andrea Rimová opäť ukazuje, prečo patrí medzi obľúbené a vyhľadávané autorky.
Annin idylický život naruší rodinná tragédia. Bratova nečakaná samovražda hlboko zasiahne všetkých vrátane švagrinej, ktorá ostala s deťmi sama.
„Vieš, čo mi napísal?“
Zavrtela som hlavou. „Že je mu to ľúto. Pod to pripísal, že nás všetkých veľmi miluje. Pár slov a potom sa vykašľal na celý život. Strelil si do hlavy zbraňou, ktorú ukradol Ferovi, a basta. Pre neho sa všetko skončilo a pre nás začalo. Ako to vysvetlím Vaneske, keď vyrastie? Nemala ani rok, keď sa jej otec rozhodol, že je lepšie skoncovať so životom. Ako mu mám odpustiť, že nás tu nechal samých? Že neochutnal jej prvú narodeninovú tortu?“
Niekoľko mesiacov po pohrebe nadobudne Anna podozrenie, že brat neodišiel zo sveta dobrovoľne. Odhaliť pravdu jej môže pomôcť iba bratov dávny priateľ Robin. Na povrch sa derú staré tajomstvá a Anna riskuje stabilné manželstvo.
Odolá zvodnej minulosti?
Chce Anna skutočne vedieť, čo sa stalo s jej bratom?
Čo ak šokujúca pravda zatrasie s prítomnosťou a definitívne vymaže budúcnosť?
Začítajte sa do novinky Dotkni sa ohňa:
Vystúpila som z auta a prebehla som očami po ľuďoch stojacich pred reštauráciou. Mnohým horeli v rukách cigarety, akoby z nich vzďaľujúci sa dym mal odviať pochmúrnosť chvíle a pomôcť im zabudnúť na to, čo sa stalo.
To určite. Iba budete smrdieť ako krčma. Nič sa nezmení, aj keď vyfajčíte celý balíček za pol hodiny.
Absolútne nič.
Vo vzduchu mi pred očami poletovali písmená neprehliadnuteľné ako plagáty pred prezidentskými či parlamentnými voľbami. Vytvárali jasný nápis:
René je mŕtvy. Navždy.
Hlboko v zemi už niekoľko minút ležali bratove telesné pozostatky, jeho duša blúdila niekde medzi nami a obzerala si naše smutné mokré tváre. Možno sa zastavila pri mne, mame a Emily. Možno nám aj povedala, aby sme už prestali nariekať a vzchopili sa. Najradšej by som jej ukázala prostredný prst, pre istotu na oboch rukách.
Choď dokelu, braček! Vlastne, už si išiel…
Pomohla som Samkovi odopnúť bezpečnostný pás a vystúpiť z auta. Pokúsila som sa usmiať, ale výsledok nebol veľmi presvedčivý. Bol veľmi vnímavý a vedel, že trpím.
Vyskočil na chodník vedľa a nechápavo sa pozeral na odchádzajúce auto. „Kam ide ocko?“
„Vráti sa, len čo nájde parkovacie miesto. Tu už nie je nič voľné,“ ukázala som rukou okolo seba. „Prišli sme medzi poslednými.“
Samko sa mračil. „Ako dlho budeš ešte takáto smutná?“
Zohla som sa k nemu a pritúlila som si jeho krehké telíčko.
„Neviem, zlatko. René mi bude veľmi chýbať.“
Potiahol nosom. Svojho uja mal veľmi rád. „Aj mne. Takže je pravda, že sa už nikdy nevráti?“
„Áno,“ prikývla som. „Z neba sa nedá vrátiť.“
„Tak prečo neostal radšej s nami? Sme tu predsa všetci,“ hľadel na mňa nechápavo veľkými hnedými očami, ktoré zdedil po otcovi.
„To nevie nikto, miláčik. Babka a dedko nás už iste čakajú. Poďme dnu, je tu zima,“ vstala som a upravila som si kabát. Samko sa ma držal za ruku ako kliešť. Kary určite neboli najvhodnejším miestom pre deti, ale nemala som ho kde nechať. Všetci sme boli tu, aby sme si navzájom pomáhali vyrovnať sa so stratou.
Blížili sme sa k vchodu do reštaurácie a opäť sa prihlásila bolesť, ktorú som cítila, keď zem pohltila Reného rakvu. Ochromovala celé moje telo, preto som spomalila. Takmer som si necítila nohy. V hrudi ma pichalo, akoby sa mi tam povaľoval ježko, vykrúcal sa na všetky možné strany, sem-tam niekde prudšie zatlačil, skrčil sa a potom sa vystrel.
A znova.
Mala som chuť sadnúť si priamo na studené schody, kde si líhali čerstvo napadané snehové vločky. Chcela som nemyslieť. Samkov stisk mi však dodával silu kráčať ďalej. Zdolali sme krátky chodník od miesta, kde sme vystúpili, a pár schodov. Ostávali už len tri metre k dverám. Potiahla som nosom a ucítila som silný cigaretový zápach. Naplo ma a na zlomok sekundy som zastala a privrela oči. Keď som opäť precitla a uvedomila som si, že musím pokračovať v chôdzi, všimla som si otvorenú polovicu z dvojkrídlových dverí.
„Poď, zlatko,“ uvoľnila som si ruku zo synovho zovretia a nežne som ho postrčila pred sebou. Až potom som zbadala, že pri dverách stojí Robin. Držal ich, aby sme mohli vstúpiť. Neusmieval sa, lebo sa to nehodilo.
Neviem, či som bola prekvapená jeho prítomnosťou. Akosi som mohla očakávať, že tu bude. Skôr ma zarazilo, že sa vôbec nezmenil. Vyzeral presne tak, ako som si ho pamätala z nášho posledného stretnutia, na ktoré sa nedalo zabudnúť ani napriek mnohým pokusom.
„Prišiel si,“ zašepkala som, keď som pri ňom zastala.
Prikývol. „Je mi to ľúto, Anna. Úprimnú sústrasť.“
Jeho hlas mal vždy veľkú moc. Teraz opäť roztancoval ježka v mojej hrudi. Nemohla som sa pohnúť.
Stála som vo dverách a dívala som sa do Robinových smutných očí. Čítala som v nich hnev a výčitky. Vždy som presne vedela, na čo myslí. Aj teraz akoby ľutoval, že zanedbával priateľstvo s Reném, a zrazu je neskoro.
„Mami, poď,“ začula som zdola Samkov hlások. Robin sa zľahka dotkol môjho ramena a ježko si ešte párkrát intenzívne kopol. Sklonila som hlavu a vykročila za synom. Nebol čas riešiť staré rany, keď prišli nové.
Musím byť oporou. Rodičom, švagrinke a jej dvom deťom. Sebe samej.
Robina som zahliadla ešte asi dvakrát. Raz s Markom a potom so štíhlou čiernovláskou. Netušila som, kto to je, a dnes už na tom vôbec nezáležalo.
Stratila som brata a v srdci mám dieru, ktorú nezaláta nič.
Ako sa s tým naučím žiť?
Mohol sa rok začať horšie ako pohrebom milovanej osoby?
