Tam kde láska zanecháva slzy, priateľstvo dokáže vyčariť úsmev na perách. Debutový román talentovanej, slovenskej autorky, ktorá dlhodobo žije v zahraničí je dojímavým príbehom o ľuďoch, ktorých navždy spojilo neviditeľné puto pevného priateľstva. Je úprimnou spoveďou o tom, že na to, aby sme boli v živote šťastní, musíme vedieť predovšetkým dávať.
Autorkin štýl písania si vás získa od prvej vety a príbeh vás chytí za srdce od začiatku až po jeho úplný koniec. Pri čítaní sa neubránite pocitu, že je tak trochu, aj o vás.
Hlavná hrdinka Anna sa zo všetkých síl snaží vyrovnať s bolestnou skutočnosťou, ktorá nečakane zasiahne do jej a Everettovho života. Oporou v ťažkých chvíľach je jej Stela, priateľka, akú by si želala mať každá z nás a Everettov najlepší priateľ Philip. Do vzájomne poprepletaných osudov štyroch hlavných hrdinov však vstupujú city a ich priateľstvo musí čeliť realite života.
Čarovný, trochu smutný, ale aj veselý príbeh Anny, Stely, Everetta a Philipa je zároveň tichým volaním o pomoc. Všetci totiž bez rozdielu, v hĺbke svojej duše túžime iba po jednom.
Aby nás niekto v živote miloval. Bez ohľadu na to, či sa staneme láskou jeho života alebo jeho najlepším priateľom.
Autorka sa narodila na Slovensku a po maturite odišla do Nemecka, aby začala úplne nový život. Po ročnom pobyte nakoniec zakotvila v meste mnohých tvárí, ako sama nazýva Frankfurt nad Mohanom, v ktorom dodnes žije a pracuje. Fantázia ju sprevádza už od malička ale až v dospelosti sa rozhodla podeliť sa so svojimi príbehmi s čitateľmi napriek tomu, že písať začala v prvom rade pre seba.
A dobre urobila.
Vychutnajte si kúsok z jej literárneho umenia:
„Keď dorazila domov, vyťukala Stellino číslo ešte počas toho, ako sa vyzúvala. Stella zodvihla hneď po prvom zazvonení.
„Stretla som Everetta…“ povedala a zložila, nečakajúc na jej reakciu.
Stella bola jej najlepšia priateľka. Vlastne bola viac. Možno ako sestra, ktorú Anna nikdy nemala. Poznali sa už dlhé roky, odkedy počas pobytu v nemocnici ležali v jednej izbe. Obe tam boli hospitalizované s podobnými zdravotnými problémami a to ich zblížilo. Bohužiaľ, pre Stellu mala choroba horší dopad. Už počas pobytu lekári po početných vyšetreniach a konzultáciách vylúčili možnosť, že by mohla niekedy otehotnieť.
Annin verdikt znel: „Nepravdepodobné, ale nie nemožné.“
Tieto rany osudu ich, vtedy ešte dievčatá, natoľko zblížili, že sa z nich časom stali priateľky, ktoré si často rozumeli bez slov. Niekedy sa dokonca zdalo, že boli telepaticky prepojené. Aj teraz netrvalo viac než pätnásť minút a Anna začula pred domom pišťať pneumatiky Stellinho auta. Jej „kačicu” sa nedalo pomýliť. Starý Citroen 2CV zasa raz vydával prapodivné zvuky. Jeho majiteľka po niekoľkých neúspešných pokusoch zaparkovať cúvaním, nakoniec zaparkovala auto spolovice na chodníku, vyskočila z auta a rozbehla sa k záhradnej bránke Anninho domu. Zostala ale zaseknutá. Nevšimla si, že ramienko kabelky nevytiahla celkom z dverí auta. Otrávene sa vrátila k autu a potriasla nespokojne hlavou, až sa jej medené kučery roztancovali okolo hlavy. Anna, ktorá to všetko sledovala cez kuchynské okno, sa musela usmiať. To bola celá Stella. Vyšla jej naproti.
„Ty, počúvaj ma, chceš, aby ma od zvedavosti porantalo?” vydýchla a hodila sa na stoličku. Anna už pokojne zalievala kávu. Úchytkom na ňu pozrela, no nepovedala nič. Za tie roky, čo sa poznali, si už zvykla na jej temperament. Stella sa nútila k trpezlivosti a čakala, pokým Anna prejde s dvoma šálkami kávy k stolu.
„No tak?”
„Nič! Po troch rokoch si spomenul na svoju Pari a unúval sa prísť jej položiť na hrob zopár slnečníc,“ vyrazila zo seba a rozpovedala Stelle o návšteve Laurinho hrobu a stretnutí na parkovisku supermarketu.
„A viac ti nepovedal?”
„Nedala som mu šancu. Zmizla som odtiaľ skôr, ako by som sa úplne zložila.”
Stella neveriacky krútila hlavou. „To je zvláštne… Prečo až teraz a práve teraz?”
Ešte stále diskutovali o Everettovi, keď pri bráne zazvonil poštár. Anna sa prekvapene zodvihla a vyšla von.
„Mám pre vás niečo na podpis,” povedal, podávajúc jej tlačivo a potom obálku. Bola od zlatníka, ktorý mal obchod v novootvorenom nákupnom centre vedľa hotela. Ešte nikdy v tom obchode nebola, ale zopárkrát už obdivovala ich tovar vo výklade, takže teraz okamžite spoznala zlatý emblém klenotníctva Barelli na obálke z drahého papiera. Nechápala, čo ona mohla dostať z tohto klenotníctva. Opatrne nazrela dovnútra a keď ju obrátila, vypadla z nej poukážka na nákup v dosť vysokej hodnote. Žiadny sprievodný list, žiadne vysvetlenie. Prekvapene pokrčila ramenami a podala obálku a jej obsah Stelle.
„Nechápem to. V tom obchode som nikdy v živote nebola. Čo to má znamenať?”
„Neviem,“ odvetila Stella a zazubila sa od ucha k uchu.
„Ale ak ťa to zaťažuje, rada ti s týmto problémom pomôžem. Načo máš priateľku…” uškrnula sa a načiahla ruku za obálkou.
„No to určite,“ ťapla ju Anna po ruke. „Nechápeš, že si ma s niekým pomýlili? Nepošlú mi predsa, len tak pre nič za nič, takúto poukážku. Hneď zajtra sa tam zastavím.“
„Ty si úplne strelená!“ Stelle sa Annin nápad očividne vôbec nepáčil. No Anna už odhodlane vložila obálku do priečinku starodávnej komody, čím naznačila, že sa na túto tému odmieta ďalej baviť.
*
Na druhý deň, krátko po otvorení, vošla do spomínaného klenotníctva. Chcela mať túto záležitosť čo najskôr z krku. Celú noc sa prehadzovala na posteli a snívali sa jej bláznivé sny. Bola ovešaná obrovskými náhrdelníkmi, ktoré sa postupne menili na hadov. Ráno sa zobudila spotená, unavená, a celé telo ju bolelo. V obchode nebol ešte žiadny zákazník. Postaršia, dokonale upravená predavačka ju privítala s ešte dokonalejším úsmevom, ktorý odhaľoval umelo vybielený chrup.
„Dobré ráno,” pozdravila ju. „Zrejme ste mi nejakým omylom zaslali túto poukážku na nákup. Chcem ju vrátiť.”
Predavačkin úsmev vystriedal udivený výraz. Zobrala poukážku do rúk a chvíľu ju pozorne študovala.
„Počkajte, prosím, chvíľočku, zavolám pána Barelliho,” zašvitorila a stratila sa za dverami s mliečnym sklom. Krátko nato vyšiel zo zadného priestoru muž v stredných rokoch a v ruke držal Anninu poukážku.
„Prepáčte, ale nejde o žiadny omyl. Poukážku som vystavil včera ja. Osobne.”
„Nechápem…”
Neodpovedal jej. Podišiel k malej skrinke a zo zásuvky vytiahol modrú škatuľku.
„Včera som kúpil od istého mladého muža tento tovar,” ukázal jej obsah. Na bielom saténe ležali dve obrúčky z bieleho zlata. Jedna mala v strede maličký diamant, druhá bola jednoduchá kombinácia lešteného a matného bieleho zlata. Anna ich okamžite spoznala. Boli to „ich“ svadobné obrúčky. Inštinktívne po nich vystrela ruku. Predavačka, ktorá sa práve vrátila, sa k nej ustarostene nahla.
„Je vám niečo?“ spýtala sa, upierajúc na ňu pohľad. Anna sa však nevládala pohnúť, nieto jej odpovedať. Otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať, no nemohla vydať žiadny zvuk. Zatvorila na moment oči. Keď ich opäť otvorila, tá žena jej už podávala pohár vody. Vďačne ho prijala a pokúsila sa napiť, no rozkašľala sa. Hrdlo mala také stiahnuté, že nedokázala ani prehltnúť.
„Ď̌akujem,“ podarilo sa jej napokon sotva počuteľne zašepkať. „Už je mi lepšie.“ Potom preniesla svoju pozornosť opäť na pána Barelliho, ktorý stál pri pulte a mlčky čakal. Očividne nešlo o muža, ktorý plytvá slovami. Bez slova pred ňu položil poukážku na nákup a vedľa nej škatuľku s obrúčkami. Videla len jeho rozmazanú siluetu, lebo sa jej oči naďalej plnili slzami. Pochopila, že jej dáva na výber. Rýchlo zažmurkala, aby zabránila tomu, že sa jej slzy rozkotúľajú po lícach. Chrbtom ruky si utrela oči, pozrela ešte raz na Barelliho a ani nevediac prečo, chytila do dlane škatuľku s obrúčkami a pevne ju zovrela. Barelli sa chápavo pousmial. Anna sa bez slova otočila a kráčala k východu. Medzi dverami zastala.
„Kde je?”Barelli si diskrétne odkašľal.„To naozaj netuším, madam, ale poukážku som nechal doručiť do hotela, izba číslo tristoštrnásť.” Anna kývla na znak vďaky a vyšla z obchodu. Jej nohy prebrali iniciatívu a samé zamierili rovno do hotela.“
Román si môžete kúpiť aj tu: www.moderneromany.sk
