Po troch pokusoch o rozchod s „odňatím slobody“, som sama… Po prelínaní sa z jedného vzťahu rovno do druhého, čo činí spolu štyri roky sa cítim ako v inej sfére života. Spomienky ma stále dráždia v mysli, spomínam teraz len na to dobré. Myslíte si, že dlhodobý vzťah je stereotyp, ktorý nás drží nad vodou?
Nerobím žiadne kompromisy
Milovali sme sa, robili spoločné kompromisy, mali sme spoločné plány do budúcnosti. Teraz sa na tom smejem. Plány do budúcnosti? Bolo to snáď spôsobené tou láskou. Zaslepuje snáď láska náš pohľad na život až v takej veľkej miere? Pravdepodobne, pretože teraz ma ani len nenapadne robiť kompromisy ohľadom mojej budúcnosti s hocikým. Keď sme zamilovaní, cítime sa s druhou polovičkou kompletne, ako keby sme spojili dva životy do jedného. Ale ako môžeme byť kompletní, keď musíme tvoriť kompromisy? Sme to stále my? Našich 100 percent?
Hladina kompromisov by mala byť 1:1
Nazvime to vzťahových 100 percent. Je to základ existencie vzťahu, potom sa úmerne kolíšu už len naše percentá podľa našej osobnosti a podľa toho, kto je ochotnejší konať viac kompromisov. Ak si niekto dokáže udržať hladinu približne 1:1 je to vzťah na celý život. Ak máme menšie odchýlky, taktiež s tým dokážeme žiť. No ak je však niekto priveľmi kompromisný a druhý zas nie, je až tak schopný opúšťať svoje túžby a svoj svet, prestáva to fungovať.
Drží ich stereotyp?
Niektorí to tak majú, sú spolu, no nie je to ideálne, bývajú sklamaní a smutní, ale aj tak sú spolu. Prečo? Pretože sa boja, že tú lásku ktorú s tým druhým prežili, už s nikým iným nezažijú. Boja sa samoty? Sú ochotní trpieť jeden pre druhého tak veľa kvôli strachu. Takto však prestávajú žiť, strácajú úsmev a chuť do ďalšieho dňa, pretože už vlastne presne vedia, čo ich čaká. Obetujú dobrodružstvá každodenného života kvôli istému stereotypu, o ktorom majú pocit, že nedokážu bez neho žiť.
Autor: Simona Zivčáková
